Náš vzdelávací sytém nie je vôbec pripravený na “neštandardné deti”. Rolu v tom hrá najmä náš tradicionalizmus, kde tým základným argumentom proti inováciám v školstve je veta: “Veď my sme to prežili, tak to prežijú aj ďalší.” Toto je základný problém a k tomu sa pripája ešte i ustavičné politizovanie školstva, hovorí riaditeľ experimentálnej Slobodnej školy v Košiciach Juraj Mazák. Medzi našimi deťmi sú totižto tisícky týych, ktorí sa do unifikovanej škatulky nášho verejného školstva jednoduch nezmestia. I oni si ale zaslúžia vzdelanie podľa ich daností i potrieb. V tomto však Slovensko žalostne zlyháva. No nemusí tomu tak byť. Ako teda na to?
Je 8:00, začiatok prvej hodiny, potom príde 45 minút matematiky či slovenčiny, nasleduje zvonenie a prestávka a potom opäť 45 minút, tentoraz trebars fyziky či cudzieho jazyka. A takto stále dookola od pondelka až do piatku. Medzitým kopa diktátov, písomiek, testov a aby toho nebolo málo, po škole ešte domáce úlohy, niekedy až do neskorého večera.
Kto z nás, rodičov by to nepoznal. Takto nejako zväčša vyzerá štandardizované povinné vzdelávanie našich detí, a to aj po vyše dvoch storočiach od dôb cisárovny Márie Terézie, ktorá ešte v 18. storočí s touto ideou vzdelať svojich podddaných prišla.
Čo však s deťmi, ktoré sa do tejto unifikovanej školskej “uniformy” proste nezmestia? Čo s deťmi, ktoré sú skrátka íné a v niečom odlišné? Čo s deťmi, ktoré majú ADHD, nejakú formu PAS syndrómu, trpia disgrafiou, diskalkúliou, dislexiou či poruchou pozornosti až tak, že im štandardizovaný vyučovací proces viac ubližuje, než pomáha?
Áno, aj tekéto deti tu s nami sú a aj oni majú právo na vzdelanie, podľa vlastných schopností a možností. Je tomu tak i preto, lebo napriek ich odlišnoti, sa v nich neraz skrýva neobyčajný a úplne jedinečný talent. A vlastne, keby aj nie, položme si jednoduchú otázku. Chceme aby sa naše deti v školácj trápili alebo ich chceme vidieť v ich prirodzenej zvedavosti štastné a spokojné?
Slovensko však ani v roku 20323, a ani po trpkej skúsenoosti s pandémiou, nie je na takéto deti pripravené. Nie je tomu tak ale vždy a všade, i tu u nás sú mnohé pokusy, ako vzdelávanie takpovediac “ušit na mieru” deťom, ktorým je poskytované, či už vo forme “homeschoolingu” alebo v školách ako je Slobodná demokratická škola v Košiciach.
“Bez neustáleho riadenia a prísunu podnetov poskytneme priestor pre osvedčený model slobodného vzdelávania a voľnej hry potvrdený aj najnovšími poznatkami z pedagogiky, psychológie a neurológie. Formálne sme bežná základná škola a preto päť dní v týždni bude kvalifikovaný personál sprevádzať deti svetom v slobode, inklúzii, pri zachovaní vnútornej motivácie a hojnom pobyte vonku. Dovolíme Vášmu dieťaťu učiť sa spôsobom a tempom jemu vlastným, píše sa na webe tejto vzdelávacej inštitúcie.
“Menej štatistické deti” dokážu dosiahnuť svoj potenciál práve tým, že niektoré pravidlá uvoľníme, čo ale nezamená, že na nich znížime nároky. No a ten vzdeláací systém sa dá nastaviť tak, aby umožňoval individuálne stupne voľnosti pre každé dieťa tak, ako to to dieťa potrebuje a aby vedolo dosiahnuť svoj potenciál, hovorí jej riaditeľ Juraj Mazák. . “Pokiaľ sa k moci alebo na ministerstvo školstva nedostane niekto, ktorý si osobne zažil, čo to je mať dieťa napriklad s nejakou formou autizmu, a nemôcť ho umiestniť do školy, tak sa nič nezmení, dodáva Monika Keméňová, matka štyroch deti z ktorých dve forme “homeschoolingu” túto experimentálnu školu v Košiciach navštevujú.
Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
