Od slov exprezidentky Čaputovej, že chce žiť v krajine, kde sa ľudia nebudú báť zomierať, síce uplynulo iba 5 rokov, no obava z umierania sa dnes môže stať neblahou realitou. Slovenské hospice varujú, že ak im zdravotné poisťovne nezvýšia platby, budú musieť pre paliatívnych pacientov zavrieť svoje brány.
Nie je v živote väčšej istoty než je istota smrti a nie je nikoho nestrannejšieho, ako je práve smrť. Napokon si totiž vezme každého z nás a neujde jej ozaj nik. Tento štát a kompetentné orgány však zrejme nie sú schopné – či ochotné, pochopiť ani túto základnú pravdu o živote a smrti. Problémom totiž nie je samotná smrť, problémom sa na Slovensku stalo umieranie, presnejšie umieranie v dôstojných podmienkach hodných krajiny v srdci Európy 21. storočia.
Je obrovský rozdiel umierať v bolestiach a osamelosti alebo odchádzať z tohto sveta bez bolestí, utrpenia, dôstojne a v kruhu tých najbližších. A práve o tom sú hospice a paliatívna starostlivosť. Tie však u nás dnes ťahajú za veľmi krátky koniec, pretože platby od poisťovní im pokrývajú menej ako polovicu nákladov na ich klientov. Navyše, v rukách poisťovní je aj to, ako si hospice majú smrť „plánovať,“ lebo keď nenaplánujú, peniaze z našich zdravotných odvodov sa pre hospice jednoducho nenájdu.
„Mali by sme byť krajinou, kde sa ľudia nebudú báť zomierať.“ Od týchto slov bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej uplynulo už vyše 5 rokov, no aktuálna realita, žiaľ, ukazuje ich predvídavosť. Čaká nás teda „koniec posledným chvíľam dôstojnosti“ a budú musieť hospice na Slovensku zavrieť svoje brány?
Počúvate Aktuality Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
