„Nemusíme hneď cestovať na Mars, stačí, ak by sme viac investovali do charakterov, do zmýšľania. Výsledkom bude, že by to vyzeralo inak medzi ľuďmi, národmi i náboženstvami“, tvrdí teológ a farár Marián Prachár. 

Opäť tu máme Vianoce. Sviatky, ktoré počas stáročí nadobudli mnoho obsahových vrstiev: ten náboženský hovorí o narodení Spasiteľa; kultúrno-tradičný o hodnote rodiny, blízkosti a lásky; historický o oslavách zimného slnovratu ako znovuzrodenia slnka, ktorý kresťanstvo zaodialo rovno Ježišom ako prameňom svetla. A z toho potom pramení aj symbolický obsah Vianoc ako sviatkov svetla a nádeje do tmavých a chladných dní bežného roka. 

Tie tohtoročné sú v hemisfére kresťanského západu špeciálne aj otváraním tzv. svätých brán na rímskych bazilikách, ktorými katolíci vstupujú do jubilejného roka. 

Židovský predobraz jubilea hovoril o odpočinku pre pôdu i jej pánov, zmazávaní dlhov a návrate majetku do pôvodného vlastníctva. 

O čom je ten kresťanský s jeho sociálno-spoločenskými presahmi? Na to sa pozrieme s katolíckym kňazom a teológom Mariánom Prachárom. 

„Židia vedeli, že ak by nik neošetril otvárajúce sa ekonomické nožnice, môže to skončiť jedine vojnou. Môže to byť pre nás výzvou, či by sme s tým nevedeli niečo urobiť aj my. Aby veľmi bohatí nebohatli ešte viac, lebo to nepotrebujú. Mohlo by sa to použiť k dobru všetkých. Aj tí bohatí sa budú lepšie cítiť v spoločnosti, ktorá je spokojná a láskavá k najbohatším“, reflektuje Marián Prachár odkaz jubilejných rokov, ktorými sa katolícka cirkev inšpiruje ešte v židovskej biblickej tradícii. Šlo by podľa neho o „nápravu ekonomického neporiadku a krívd“. 

V podcaste hovorí aj o samote, ktorú však odlišuje od osamotenosti. Reflektuje tému celibátu. Je pritom otvorený jeho uvoľneniu. „Mali by byť kňazi, ktorí si celibát dobrovoľne vyberú a potom ženatí. Mali sme s nimi skúsenosť už v tajnej cirkvi a fungovalo to“, tvrdí Prachár. 

Rovnako nevidí zatvorenú pre budúcnosť otázku užšieho zapojenia žien do služieb v cirkvi.

„Jeden chromozóm nemôže byť tým najrozhodujúcejším faktorom, okolo ktorého sa budeme točiť donekonečna. Že niekomu je niečo dovolené a niekomu naopak zakázané. V biblii to nikde nemáme“, hovorí. 

Nevyrušuje ho ani pokles veriacich, ktorí sa hlásia k niektorej z cirkví na Slovensku, ako ho zachytilo ostatné sčítanie obyvateľov z roku 2021. Napríklad len katolíkov je za desať rokov o 300 tisíc menej. Cirkvi podľa neho musia vystúpiť z chrámov a ísť za ľuďmi do ich prostredí. 

V Rusovciach napríklad prestaval nevyužívaný kostol svätého Víta na kaviareň. „Psychiatri a psychológovia majú dnes niekedy viac práce ako ostatní lekári, lebo veľa ľudia nemá choré telo, ale svoju dušu. Prečo by som teda ja dnes nehovoril otvorene aj o tom, čo robí dušu zdravou. A to môžem nielen v kostole, aj v priestore, kde sa podáva káva“, rozpráva Marián Prachár. 

Hovorí pritom, že v hľadaní šťastia môžu veriacich ľudí predbehnúť tí bez viery. „Lebo sa budú pýtať, čo majú robiť, aby boli v živote šťastní. Budú siahať po duchovných sférach, lebo to materiálne a plné brucho už im stačiť nebude“, dopĺňa. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.