Po Františkovi zostáva stále otvorený dokument o cirkvi, ktorá kráča spolu, tvrdí teológ Miroslav Kocúr. Upriamuje tak pozornosť na poslednú synodu o synodalite, projekt pápeža Bergoglia.
„Cesta po ktorej kráčal František, je tu ďalej. Pre nás je to odkaz, že máme úlohu byť v tomto svete autentickí pokračovatelia takéhoto božieho muža“, hovorí Kocúr.
Civilný kardinál – jezuita - z latinsko-amerického BuenosAires na necivilnom Petrovom stolci v centre jednej z metropol vyspelého sveta;
Duchovný líder vyše miliardy katolíkov, ktorý sa nebál správať „neduchovne“ – vystupovať zo zabehnutých rámcov.
Muž v čiernych topánkach, ktorý sa snažil cirkev sťahovať z výšin neba a abstrakcie na zem periférií. Či už perifériu utečencov hynúcich v moriach, chudobných a ľudí bez domova v spoločnostiach ktoré neraz nevedia, čo s nadbytkom. Ale i periférií v samotnej cirkvi.
Muž v bielom, ktorý svoje utrpenie obetoval za „svetový mier a bratstvo medzi národmi“, čo sme sa dozvedeli až po jeho smrti.
Pápež František a jeho trinásťročný príbeh. Príbeh so svojou Cirkvou, ktorú chcel pre všetkých. I so svetom.
Podarila sa mu jej zmena, či priblíženie svetu?
„Mňa oslovil tým: Ste na ceste a kráčajte, nezastavujte sa. Lebo keď sa zastavíte, ochoriete“ – Miroslav Kocúr pripomína Františkovo vyjadrenie z jeho návštevy na Slovensku zo Šaštína. „To je v zmysle toho, že kráčajme spolu, prípadne počkajme na tých, čo sú pomalší krok, ťažší dych; neopovrhujme tými, čo majú vyššie tempo“, hovorí.
„Cesta po ktorej kráčal František, je tu ďalej. Pre nás je to odkaz, že máme úlohu byť v tomto svete autentickí pokračovatelia takéhoto božieho muža“, uzatvára teológ Miroslav Kocúr.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
