Muži sú od detstva učení, že ich hodnota spočíva vo výkone, kontrole a schopnosti zniesť bolesť bez sťažnosti. Smútok sa stáva hanbou. Strach slabosťou. Potreba blízkosti dôkazom nedostatočnosti.
Ako dospelí muži potom vstupujú do vzťahov s túžbou po intimite, ale bez jazyka, ktorým by ju dokázali vytvoriť. Keď sú konfrontovaní s potrebami partnerky, nepočujú pozvanie k blízkosti, ale obvinenie: nie si dosť.
Schopnosť cítiť už ako malí chlapci vymenili za schopnosť fungovať.
Výsledkom je generácia partnerov, ktorí dokážu zabezpečiť domácnosť, ale nie bezpečie. Ktorí vedia riešiť problémy, ale nie zostať prítomní pri bolesti druhého. Ktorí počujú potrebu ako kritiku a blízkosť ako hrozbu.
Rozhovor ponúka možnosť predstaviť si mužnosť nie ako dominanciu alebo výkon, ale ako schopnosť niesť vlastnú zraniteľnosť bez úniku – a tým vytvárať vzťahy, ktoré nie sú bojiskom, ale miestom spolupráce.
