V centre obradov Veľkého piatku stojí plaščenica. Táto ikona Krista ležiaceho v hrobe sa stala neoddeliteľnou súčasťou obradov večierne Veľkého piatku a utierne Veľkej soboty. Počas týchto obradov prejavujeme plaščenici osobitnú verejnú úctu a poklonu. Preto vzhľadom na liturgický význam plaščenice, je vhodné povedať niečo o jej histórii a obrade uloženia plaščenice. Používanie a uctievanie plaščenice na bohoslužbách Veľkého piatku a Veľkej soboty takým spôsobom, ako sa to praktizuje v súčasnosti, je relatívne nedávne; je staré sotva pár stoviek rokov, no jeho pôvod siaha k samotnej smrti Ježiša Krista. Plaščenica symbolizuje plachtu či plátno, do ktorého bolo zavinuté Kristovo mŕtve telo, keď bolo uložené do hrobu. Východná cirkev nemala plaščenicu v obradoch Veľkého piatku a Veľkej soboty takmer tisícpäťsto rokov. V prvých storočiach si kresťania v Jeruzaleme uctievali na Veľký piatok drevo kríža, ktoré začiatkom 4. stor. objavila sv. Helena, matka cisára Konštantína. Obrad uctievania Kríža nám zaznamenala pútnička zo 4. stor. Silvia Akvitánska. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou drevo Kríža s veriaci ho uctievali bozkom a hlbokou poklonou. Tento zvyk uctievať si svätý Kríž na Veľký piatok bol neskôr prevzatý z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi. Na Veľký piatok na utierni po piatom strastnom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol zo svätyne zaprestolný kríž a postavil ho uprostred chrámu. Pri slovách „klaniame sa tvojim strastiam Kriste“ robili kňaz a veriaci tri veľké poklony a bozkom si uctievali kríž. Pod vplyvom Východnej Cirkvi bolo uctievanie svätého kríža na Veľký piatok zavedené v polovici 7. stor. v Západnej cirkvi, kde sa praktizuje dodnes. V 16. storočí sa udomácnil zvyk niesť plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliom po veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov plaščenica. V 17.-18. storočí prijala celá Východná cirkev obrad ukladania plaščenice do hrobu. Samotná plaščenica ako bohoslužobný predmet sa vyvinul z liturgickej prikrývky spravidla štvorcového (alebo obdĺžnikového) tvaru, tzv. „vozduchu“, ktorým bývajú pri božskej liturgii zakryté sväté dary (najprv na žertvenníku a potom aj na prestole). Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením mŕtveho tela Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna snímania z kríža a uloženia do hrobu. V šúčasnosti býva na plaščenici okrem ikony Krista v hrobe zobrazená aj Panna Mária, Jozef z Arimatei a nábožné ženy, ktoré boli prítomné na pohrebe Ježiša Krista. Dookola po krajoch plaščenice býva napísaný tropár Veľkého piatku Ctihodný Jozef (Blahobraznyj Josif). V našich podmienkach nesie pri procesii plaščenicu sám kňaz, a to na svojich pleciach, pričom ju drží obidvoma rukami na hlave a druhý jej koniec pridržiavajú dvaja ľudia. Procesia okolo chrámu sa koná jeden raz. Plaščecnisa zastáva vystavená k úcte až do voskresnej utierne. Pred utierňou ju kňaz prenesie do svätyne a polží na prestol, ak tak neurobil na polnočnici. V našich krajoch je zvykom, že plaščenica zostáva na prestole až do sviatku otdanija (odovzdania)Paschy, teda 40 dní na znak toho, že Kristus po svojom vzkriesení 40 dní pobýval na zemi. Katrij J. Piuznaj svoj obrjad.
powered by
