Rímsky pápež Martin sa narodil v meste Todi v centrálnom Taliansku. Ako diakona ho pápež Teodor I. ustanovil za svojho apokrizára, vyslanca, na cisárskom dvore v Konštantínopole. Tam sa zoznámil s náukou o prirodzenostiach a vôľach Ježiša Krista. Jeho vysviacka v júli 649 za rímskeho biskupa sa udiala bez toho, aby ju potvrdil cisár. Martin so zápalom nasledoval cirkevnú politiku svojho predchodcu Teodora I. a pokračoval v lateránskej synode. Za pomoci mníchov z východu, ktorí kritizovali cirkevnú politiku cisára, ktorý nariadením z roku 648 zvaným Typos zakázal teologickú diskusiu, Martin odsúdil Monoteletizmus. Nahnevaný cisár Konstans II. poslal do Talianska exarchu Olympia, aby Martina zatkol. Avšak Olymp sa od cisára odčlenil, vyhlásil sa za uzurpátora Talianska a Martina nechal na pokoji. Až po smrti Olympa sa ďalšiemu exarchovi, Teodorovi Kalliopasovi, podarilo Martina 15. júna 653 zatknúť. O dva dni nato cisárov dekrét v Ríme oznamoval, že Martin bol zvolený neplatne a v noci pod dohľadom stráže ho preplavili do Konštantínopolu. Tam ho väznili tri mesiace v samotke. V decembri ho odsúdili za vlastizradu na trest smrti. Pri verejnom bičovaní mu zomierajúci konštantínopolský patriarcha Pavol II. vymohol zníženie trestu na exil. Na jar 654 ho odviedli do Chersonu na Kryme. Ešte za jeho života si rímsky klérus zvolil jeho nástupcu Eugena I. Martin zomrel sužovaný hladom a sklamaním zo svojich bývalých priateľov 16. septembra 655. Náuku, ktorú uznal v Chalcedóne, potvrdil v roku 680, 6. ekumenický koncil v Konštantínopole. V západnej cirkvi si ho začali už skoro ctiť ako mučeníka a jeho pozostatky preniesli do rímskej baziliky San Martino ai Monti. grkatba.sk
Pán povedal Židom, ktorí k nemu prišli: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.” Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu. Ježiš im vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn. Veď Otec miluje Syna a ukazuje mu všetko, čo sám robí; a ukáže mu ešte väčšie skutky ako tieto, aby ste sa čudovali. Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje, koho chce. A Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca. Kto si nectí Syna, nectí si ani Otca, ktorý ho poslal. Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde pred súd, ale prešiel zo smrti do života. (Jn 5, 17-24)
