Keď sa po druhej svetovej Československo vyrovnávalo s dedičstvom vojny, do opustených domov po odsunutom nemeckom obyvateľstve predovšetkým na Šumave, ale aj na južnej Morave sa v niekoľkých vlnách dostali noví obyvatelia. Podobne aj keď v menšej miere to bolo na Slovensku po odsunutých maďaroch.
Noví obyvatelia pochádzali z celej republiky, v druhej vlne najmä zo zahraničia. Tak sa na juh Moravy dostali slováci nielen zo Slovenska ale aj z Maďarska, Rumunska a troch dedín v Bulharsku. V päťdesiatych rokoch na Znojemsku a Mikulovsku bolo evidovaných približne päť tisíc slovákov z Komlóša, Berinčoku, Nadlaku, Gornej Mitropoli, Brašlanice a Podemu.
V snahe postarať sa o ich duchovné potreby vznikol na južnej Morave evanjelický zbor, ktorý bol podľa dohody medzi cirkvami začlenený do Českobratskej cirkvi. Jeho sídlom bol najskôr Hevlín, no neskôr sa ním stali Hrabětice. Členmi zboru boli najmä evanjelici Augsburgského vyznania. Medzi presídlencami boli však aj česi pochádzajúci z Moravy a Čiech, ale aj z rumunskej Svätej Heleny.
Nové osídlenie a vznik hrabětického zboru sa týkalo obcí, budem ich menovať od východu na západ bez ohľadu na početnosť slovenského obyvateľstva:
Mikulov, Pasohlávky, Drnholec, Jevišovka, Hrušovany nad Jevišovkou, Hrabětice, Šanov, Hevlín, Velký Karlov, Dyjákovice, Hrádek, Znojmo, Vrbovec a Šatov. Istotne by sme ich našli aj v ďalších obciach, napríklad jedna rodina bola aj v Suchohrdlech u Miroslavi, v Sedleci u Mikulova a určite aj na iných miestach.
Okrem Hrabětíc sa presídlenci prisťahovali aj do už jestvujúceho zboru Znojmo, kde vznikli dve filiálky.
Kaplánske miesto v znojemskom zbore bolo vytvorené pre evanjelikov v Znojme a obciach Vrbovec a Šatov.
Menej početná menšina bola aj v obvode zboru Břeclav a Hustopeče. Určite tu treba spomenúť Pasohlávaky, ktoré sa do dejín Hrabětického zboru zapísali tučným písmom, aj keď administratívne patrili a duchovnú starostlivosť o ne neskôr prebral duchovný správca Hustopečskej farnosti.
Od päťdesiatych rokov po koniec dvadsiateho storočia na viac či menej pravidelných bohoslužbách stretávali evanjelici v Hevlíne, Hraběticiach, Jevišovke, Mikulove, Pasohlávkach, Vrbovci a v Šatove.
Spočiatku výrazná jazyková prevaha slovákov nechávala česky hovoriacich evanjelikov v pozadí. Ako sa však dalo očakávať, slovenská menšina sa postupne asimilovala. Na južnej Morave je dosť evanjelikov, ktorí sa hlásia k odkazu svojich rodičov a starých rodičov. Ich jazykom je čeština.
Čeština bola jazykom, ktorým hovorili presídlenci pochádzajúci z Čiech, severnejších oblastí Moravy a najmä rumunskej Svätej Heleny.
Tieto moje slová sú preto prinárne určené nie slovákom v diaspore, ale evanjelikom rozptýleným v pohraničných oblastiach Moravy.
Národnoť a nábožnosť, toto boli sestry v inom čase a na inom mieste. Pre slovenských evanjelikov na Morave je národné povedomie len v tradícii a pôvode. Podstatné je, a k tomu chcem prispieť týmto projektom, aby sa dobré správy dostávali ku kresťanom bez rozdielu jazyka a vyznania.
V názve je ECAV – evanjelická cirkev bez priradenia k určitej zemepisnej oblasti. Sú tam aj Hrabětice, skôr z historických dôvodov. Tento fenomén sa identifikoval s Hraběticami, hoci významovo bola táto obec nie vždy na vrchole.
Dnes je internet preplnený smart a “e” bohoslužbami, cirkvami, kázaním… Online vysielanie má už aj kadejaký vidiecky zbor. Dostať sa v tejto záplave informácií k počúvaniu nie je zložité a zvládajú to aj tí počítačovo menej gramotní. Nedokážem vopred odhadnúť zmysluplnosť tohto kanálu. Ale ak podľa podobenstva pomôže aspoň jednomu jedinému, námaha nebola daromná.
