Úcta Božského srdca v svojej dnešnej podobe býva považovaná predovšetkým za typický prejav istého druhu západnej duchovnosti, vychádzajúcej z duchovného hnutia, na začiatku ktorého stála v 17. storočí francúzska mystička sv. Mária Margita Alacoque. Dnes je úcta k Božskému Srdcu trvalou súčasťou liturgickej praxe a ľudovej zbožnosti aj v mnohých východných cirkvách, medzi nimi aj našej Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Čo sa týka byzantsko-slovanského obradu, história je nasledovná. V Ríme už v roku 1892 bol schválený text akatistu, teda hymnickej pobožnosti, typickej pre byzantský obrad, venovaný úcte Božského Srdca. V roku 1903 boli schválené aj ostatné liturgické časti. Ordinariát susednej Ľvovskej metropolie schválil pobožnosť k Božskému Srdcu v roku 1903 a 1911. Ordinariát Peremyšľskej eparchie aproboval roku 1922 moleben k úcte Božského Srdca. Podobne tomu bolo aj u neslovanských východných katolíkov. Už od roku 1893 existuje akatist K Božskému Srdcu v gréčtine, ktorý bol neskôr preložený aj do arabčiny. Rumunská verzia vznikla roku 1933 a bola schválená gréckokatolíckym ordinariátom v Oradei. Takisto v Rumunsku bol roku 1931 vydaný eucharistický moleben v značne latinizovanej forme. istórii úcty Božského Srdca patrí aj skutočnosť, že pápež Pius XI. 22. februára 1936 schválil nasledovný úmysel apoštolátu modlitby: „Aby sa úcta k Božskému Srdcu rozšírila aj v rozsiahlych oblastiach Ruska.“ Na druhej strane aj horliví vyznávači úcty Božského Srdca z radu východných katolíkov zoči-voči už zavedenému zvyku si kládli otázku, či tento zvyk treba pokladať za výsledok latinizácie, protirečiaci pravej tradícii východnej cirkvi, alebo je treba tento kult všemožne podporovať. Aj medzi skutočnými znalcami sa totiž na túto tému vyskytujú často veľmi protichodné mienky. Postoje nezjednotených kresťanov, zvlášť pravoslávnych, sú tiež nejednotné. Niektorí grécki autori vidia v úcte Božského Srdca nebezpečenstvo klaňania sa ľudskej prirodzenosti Krista, oddeľujúc ju od Božskej a vystavujúc sa tak bludu nestorianizmu. Iní zasa, ako napríklad na začiatku tohto storočia ruský teológ Lebedev, dochádzajú k uzáveru, že celá problematika sa nedotýka vieroučnej oblasti, ale je zakotvená v rozdielnej mentalite medzi Východom a Západom. Aj u nás dobre známy jezuita, páter Tomáš Špidlík, špičkový odborník na tému východnej duchovnosti, venoval tejto otázke rozsiahlu štúdiu s názvom „Srdce, symbol jednoty“. Približuje v nej biblický pojem a použitie slova srdce. V Svätom písme sa pri použití slova srdce totiž myslí fyzický orgán asi desaťkrát, zatiaľ čo viac ako tisíckrát sa pod slovom srdce má na mysli nástroj a miesto rozličných psychologických funkcii a pochodov. Gréčtina sprvoti používala na označenie tejto ľudskej schopnosti označenie nús, teda myseľ, rozum, ale už od 5. storočia badáme návrat k biblickejšiemu pojmu kardia, srdce. V ruskej duchovnosti, ktorá sa prejavila aj prekladom klasickej zbierky východnej spirituality, Filokalie, sa termíny rozum a srdce používajú takmer ako totožné a vzájomne vymeniteľné, aj keď v bežnej hovorovej reči sa pod slovom „rozum, um“ má viac na mysli schopnosť uvažovať a posudzovať, zatiaľ čo „srdce“ je pre človeka tým, čo mu bezprostredne umožňuje poznávať a preciťovať životné hodnoty. o sa týka kultu Božského Srdca, ak sa samotní východní kresťania cítia priťahovaní touto formou zbožnosti, záleží na nich, aby uvážili vhodnosť jej šírenia. Treba mať na pamäti, že nie je možné považovať za všeobecne platný prototyp akýkoľvek latinský výrazový prostriedok.
powered by
