Slovenské dejiny sú príbehom dlhého boja porobeného ľudu voči vládnucej triede feudálov či neskôr proti buržoázii, ktorá na seba brala najrôznejšie podoby.
Aj takto zjednodušene by sme mohli charakterizovať prístup vládnuceho komunistického režimu k oficiálnej historiografii. Ten sa tak nesnažil riadiť len politický, hospodársky či sociálny život, ale jeho ambíciou bolo vytvoriť aj nový výklad minulosti.
Veď ten, kto kontroluje minulosť, má pod kontrolou budúcnosť. A kto kontroluje súčasnosť, má pod kontrolou minulosť. V tomto Orwelovskom duchu by sme mohli charakterizovať aj stav, do ktorého sa vo veľkej miere dostávala aj slovenská historiografia krátko po roku 1948.
Tak ako sa mal na scéne dejín objaviť nový socialistický človek, mal sa objaviť aj nový historik, ktorý si vezme za svoj marxisticko-leninský vedecký svetonázor. Nanovo tak bolo potrebné definovať a členiť či už svetové, ale i národné dejiny.
Akým spôsobom sa tento tlak prejavoval na jednotlivých vedeckých pracoviskách? Podarilo sa komunistickému režimu vytvoriť nový slovenský marxistický národný príbeh a čo nám z neho pretrvalo dodnes?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprávať s Adamom Hudekom z Historického ústavu SAV.
Tento podcast bol vytvorený s podporou Slovenskej národnej galérie v rámci umenovednej výstavy Akcia ZET.
