V živote nemáme dôležitejších ľudí, než našich rodičov – mamu, otca, deti, súrodencov. Sú to naše najdôležitejšie vzťahy v živote, ktoré nás formujú a fatálnym spôsobom ovplyvňujú náš život. Či už nám to s nimi funguje alebo nefunguje. Matku si v nejakej podobe za svoj námet zvolilo nemálo autorov – Július Barč-Ivan, Karel Čapek, Maxim Gorkij, Bertold Brecht a mnohí ďalší.
Jedným z najvýraznejších divadelných počinov francúzskeho dramatika a režiséra Florian Zellera je triptych dramatických textov Matka, Otec a Syn. Práve tie spomedzi všetkých diel, ktoré vytvoril, získali najviac prestížnych nominácií či ocenení. Otec sa dočkal vynikajúcej filmovej adaptácie samotného autora, momentálne sa tiež pripravuje filmová adaptácia hry Syn. Text Matka takýto osud zatiaľ nečaká, no túto sezónu ho uvidela Činohra SND. Zobrazuje archetypálny model matky, ktorá dostáva svoje deti do hraničných situácií. Sme svedkami sebaobety matky, ktorá ide na hranice svojich možností. Otázka je, kedy sa skutočne obetuje a kedy zo seba len robí martýrku a forsíruje svoju predstavu o svojej role v rodine. Najväčšou tragédiou hry totiž je, že najviac toxická je sama pre seba.
O impozantnej, ale minimalistickej hre Matka, ktorú sám autor Florian Zeller považuje za temnú frašku, sa dnes zhovára lektor dramaturgie Mário Drgoňa s režisérkou inscenácie Soňou Ferancovou a riaditeľkou Činohry a dramaturgičkou tejto inscenácie Miriam Kičiňovou.
Autor: Mário Drgoňa
