Svätý mučeník Charalampés, ktorého grécke meno znamená Radosťou svietiaci, sa narodil v roku 89 po Kristovi. Bol biskupom mesta Magnézie v Malej Ázii (dnešné Turecko) a veľmi úspešne tam ohlasoval vieru vo vteleného Božieho Syna. Keď však na rímsky cisársky trón zasadol Septimus Severus (193 – 211), zdvihla sa ďalšia mohutná vlna prenasledovania kresťanov, predovšetkým katechumenov, novokrstencov a duchovných. Nový cisár dal totiž zozbierať všetky dovtedy platné zákony, týkajúce sa kresťanov, a v roku 202 vydal edikt, ktorým vyhlásil prijatie krstu za trestný čin. V uvedenom období spravovali maloázijskú oblasť Lukianos a Lucius. Keď sa dozvedeli o Charalampovi, dali ho zadržať a predviesť. Na otázku, prečo odvrhuje modly, a tak nerešpektuje rímske zákony, Charalampés odpovedal, že sa pridŕža zákonov Ježiša Krista, ktorý za svojich nasledovníkov obetoval vlastný život. Lukianos a Lucius prikázali Charalampovi, aby priniesol obetu bohom a zriekol sa Krista, lebo v opačnom prípade bude musieť podstúpiť mučenie. Keď to napriek vyhrážkam odmietol, bez ohľadu na jeho vysoký vek (mal vtedy stotrinásť rokov) pristúpili k donucovacím prostriedkom. Zobliekli mu šaty a jeho telo trhali železnými hákmi, kým mu nezodrali kožu od hlavy až po nohy. Charalampés sa obrátil k svojim mučiteľom a mocným hlasom povedal: “Ďakujem vám, že ste mi ohobľovali telo, lebo tým ste obnovili môjho ducha v Kristovi.” Vtedy mučiteľom vypadli háky z rúk, pričom dvaja z nich, Porfyrios a Baptos, uverili v jediného Boha a nahlas oslavovali Spasiteľa. Rovnako sa zachovali aj tri ženy, ktoré boli svedkami Charalampovho mučenia. Na príkaz sudcov boli všetci piati sťatí mečom. Keď jeden z vojakov pokračoval v trhaní Charalampovho tela, ochrnuli mu ruky. Zhrozený kričal na Lucia, aby mu pomohol. Ten pristúpil k Charalampovi a napľul mu do tváre. Vtedy sa stal ďalší zázrak, lebo Luciovi sa otočila hlava do neprirodzenej polohy a zostala tak. Prenikla ho hrôza a začal prosiť o zľutovanie. Po svätcovej modlitbe obidvaja mučitelia vyzdraveli. Vtedy mnohí z prítomných uverili v Krista; patril k nim aj Lucius, ktorý volal: “Veľký je Boh kresťanov .” Správca maloázijskej oblasti Lukianos podal správu o týchto veciach cisárovi, ktorý sa v tom čase zdržiaval v Antiochii Pizídijskej (južná časť Malej Ázie). Cisár vydal rozkaz priviesť Charalampa k nemu. Prevoz obvineného sa uskutočnil s nevídanou krutosťou, lebo mu priviazali povraz k brade a vláčili ho po zemi. Cisár nariadil páliť ho ohňom a prepichovať mu hrudník, ale Božia moc spôsobila, že zostal nedotknutý. Okrem toho sa začali diať nové zázraky, keď svätec pred očami všetkých uzdravil človeka, ktorý bol tu, aby na mieste, kde spočinú jeho kosti, nebol ani hlad ani choroba, ale pokoj, úrodnosť, odpustenie a spása. Pán mu sľúbil, že splní jeho žiadosť a vzal jeho dušu so sebou do neba. Keď kat pozdvihol meč, aby Charalampovi odťal hlavu, zbadal, že má pred sebou iba jeho mŕtve telo. Cisárova dcéra Galéna ho vzala a pochovala s veľkou úctou. V súčasnosti sa svätcove pozostatky nachádzajú v monastieri svätého Štefana v Meteorách (Grécko), kde do dnešných dní konajú zázraky. (Mgr. Marcel Gajdoš)