Inšpirovali ho saleziáni, učil sa od rómskych detí. V diagnostickom centre počúval s deťmi hudbu, ktorá mu pootvorila dvere do ich vnútra.
Miroslav Šmilňák, známy pod pesničkárskym menom Miro Jilo, pracoval 13 rokov v diagnostickom centre a denne prichádzal do kontaktu s problémovými deťmi. Nepísal s nimi tzv. diagnostické denníčky. Pri tom nechceli vôbec spolupracovať.
„Išiel som na nich cez hudbu, ktorú počúvajú. Rómskym deťom som zahral rómsku pesničku a hneď som tým získal ich dôveru. Chlapcovi z ulice som nechal napísať rap, kde nechtiac odhalil aj svoje trápenia. Neprístupnej tínedžerky som sa spýtal, aká je jej obľúbená pesnička, a keď mi pustila od Christiny Aguilery Hurt, až ma zamrazilo,“ hovorí v Postoj TV o spôsobe svojej terapie Miro Jilo.
„U saleziánov v rómskej osade na Poštárke som začal hrať na gitare. Celá tá odborná teória o rôznych druhoch terapie hudbou sa mi zdá príliš komplikovaná. Hudba má zasiahnuť srdce a ísť od srdca. Moja muzikoterapia je saleziánska,“ hovorí pesničkár.
Okrem klasických folkových koncertoch ponúka aj program Pesničkohry pre deti. Odkedy má svoje vlastné deti, o inšpirácie nie je núdza. Podľa Jila hudba pre deti nemá byť komplikovaná, preedukovaná, ale chytľavá, ľahko zapamätateľná a má roztancovať celé telo.
„A tiež má rodinu spájať a nie rozdeľovať. Tvorím pesničky o živote a zo života, v ktorých sa nájdu aj rodičia. A o to mi ide, aby sa zasmiali na textoch rodičia. Lebo keď sa smeje mama s ocom, smejú sa aj deti a cesta v aute nie je utrpením,“ vysvetľuje Miro Jilo.
