Vlkolak bol podľa predstáv ľudí živý človek s magickou schopnosťou premeniť sa na vlka. Mohol sa ním stať človek zrodený zo vzťahu ženy a upíra. Vlkolakom sa mohol stať aj človek narodený pri nove mesiaca, alebo mŕtvy, ktorého na cintorín priniesli nohami napred. Na východnom Slovensku ľudia verili, že sa stačilo napiť vody z vlčej stopy. Kto sa raz stal vlkolakom, mohol sa premeniť hocikedy, najčastejšie však v období letného a zimného slnovratu. Patrí medzi bytosti, ktoré stoja na hranici medzi svetom ľudí a prírodných démonov. V podobe vlka alebo človeka s vlčou hlavou prepadával ľudí a zvieratá, trhal ich na kusy a dusil.
Poverové rozprávanie je významná a rozsiahla súčasť ľudovej prózy. Pozornosť vedcov si vyslúžila najmä v druhej polovici 19. storočia. V tom období sa viacerí vzdelanci a zberatelia folklóru začali sústrediť na duchovnú kultúru ľudu. Zozbierané rozprávania zo všetkých regiónov Čiech, Moravy a Slovenska uverejňovali v časopisoch. Ľudová viera pokladala kontakt s nadprirodzenými bytosťami za skutočný zážitok, ktorý si zaslúžil porozprávať o ňom ďalej, ľudia verili, že všetky nadprirodzené bytosti naozaj existujú. Poverové rozprávania teda v štruktúre ľudovej slovesnosti predstavovali akýsi ľudový horor, často podfarbený aj humorom. Ľudia si takéto príbehy rozprávali v čase oddychu, dobrý rozprávač musel byť v rozprávaní veľmi nadaný, musel mať bohatú fantáziu a aj umelecké cítenie, aby bol daný príbeh pre poslucháčov pútavý.
Odborný text: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie
Nahovorený úryvok: Bosoráci. In: KOŠKOVÁ, Hana, Alena WAGNEROVÁ. Poludnica z Čerepeša: povesti a legendy z Novohradu. Martin: Matica slovenská, c2010. ISBN 978-80-7090-996-6
Nahovorila: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie
Novohradské múzeum a galéria je kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja.
