Škriatok, trpaslík, piadimužík, pikulík, permoník či Laktibrada, všetky tieto mená označujú démonické bytosti malého vzrastu, ktoré mali spoločné to, že sa s nimi ľudia mohli stretnúť hlavne v podzemných priestoroch, hoci nie iba tam. Viera v ich existenciu vychádzala z predstáv o skalných a horských duchoch. Škriatka si ľudia predstavovali ako človiečika veľkého asi ako trojročné dieťa, avšak s tvárou starca s dlhou bielou bradou. Jeho poznávacím znamením boli štyri prsty na rukách. Tieto bytosti mali ako hlavný cieľ života prácu. Opakom drobných postavičiek z podzemia pomáhajúcim ľuďom bol Laktibrada, prefíkaný a zlomyseľný trpaslík, ktorý škodil ľuďom . Premôcť sa ho dalo len tak, že sa podarilo privrznúť mu bradu.
Poverové rozprávanie je významná a rozsiahla súčasť ľudovej prózy. Pozornosť vedcov si vyslúžila najmä v druhej polovici 19. storočia. V tom období sa viacerí vzdelanci a zberatelia folklóru začali sústrediť na duchovnú kultúru ľudu. Zozbierané rozprávania zo všetkých regiónov Čiech, Moravy a Slovenska uverejňovali v časopisoch. Ľudová viera pokladala kontakt s nadprirodzenými bytosťami za skutočný zážitok, ktorý si zaslúžil porozprávať o ňom ďalej, ľudia verili, že všetky nadprirodzené bytosti naozaj existujú. Poverové rozprávania teda v štruktúre ľudovej slovesnosti predstavovali akýsi ľudový horor, často podfarbený aj humorom. Ľudia si takéto príbehy rozprávali v čase oddychu, dobrý rozprávač musel byť v rozprávaní veľmi nadaný, musel mať bohatú fantáziu a aj umelecké cítenie, aby bol daný príbeh pre poslucháčov pútavý
Odborný text: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie
Nahovorený úryvok: Medený potok. IN: KOŠKOVÁ, Hana, Alena WAGNEROVÁ. Poludnica z Čerepeša: povesti a legendy z Novohradu. Martin: Matica slovenská, c2010. ISBN 978-80-7090-996-6
Nahovorila: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie
Novohradské múzeum a galéria je kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja.
