Pred 2 rokmi som začala spontánne písať – klásť na papier moje myšlienky, moje vnútorné výpovede. To, čo ma postretne. To, čo mi prebehne mysľou. To, na čo si spomínam.
To, čo mi život pripraví a čo mi ponúkne, aby som prežila, aby som si vychutnala, aby som sa popasovala. Ľudí, ktorých mám okolo seba, ktorých stretávam, ktorí už odišli, ktorí v ňom sú a robia ho tak nádherným a nenapodobiteľným.
Ja žijem svoj život a píšem o ňom. Prečo to robím?
Môj vnútorný „pohon“ ma ženie a prebúdza vo mne impulzy, aby som veci, čo pozorujem, situácie, čo zažívam, teórie, čo používam v praxi, podávala ďalej.
Niekomu pre inšpiráciu, inému pre porovnanie, niekomu pre zdieľanie, či pre potešenie.
Pre hľadanie inej cesty, pre povzbudenie, alebo len tak – pre mávnutie rukou s krátkou poznámkou: „veď ja to poznám“.
Verte, či nie, mne to jednoducho robí dobre…hreje ma pri srdci a to teplo je obohacujúce.
Nakuknite do mojich myšlienok, mojich príbehov, môjho srdca, teraz už v podobe audio nahrávky.
Moje písačky nájdete na www.anickahribikova.sk.
Keď som písala príbeh o tom, ako som sa stále motala v pätách za mojou prastarkou, dostala som otázku od mojej sestry:„Prečo sa hrabeš stále v minulosti? Ja si tieto veci nepamätám. Že si to vôbec pamätáš?“ Naozaj sa zaoberám minulosťou, aby som mnohé pochopila a mnohé sa naučila. Lebo dostanem odpovede na otázky, ktoré ani neviem, že potrebujem vyriešiť, aby som sa posunula ďalej vo svojom živote.
