Každá emócia a stav, ktorý patrí k obnovenej prirodzenosti, je nevyhnutne tiež blahoslavenstvom, pretože je zjavením nebeského kráľovstva v duši ako prísľub spásy, ako predchuť večnej blaženosti.
Svätý Dávid povedal o chudobe ducha, že „obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 51, 19).
Chudoba ducha je soľou pre všetky duchovné obety a celopaly. Ak nie sú solené touto soľou, Boh ich odmietne.
Vnímanie svojho padnutého stavu je už blaženosťou pre padnutého človeka.
Kto vidí svoj pád, je schopný vnímať nevyhnutnosť spásy a Spasiteľa; a je schopný veriť v Evanjelia so živou vierou.
Tento stav je dar milosti, pôsobenie milosti, jej ovocím a preto je požehnaný.
Chudobný človek je prirodzene zarmútený svojou chudobou. (Pole, kapitola 6, odstavec 12-13.)
***
Ak by ste chceli podporiť tento podcast, môžete tak urobit na stránke jeho anglickej verzie kliknutím na tento link.
