„lebo nedal som sa zastrašiť, aby som vám nezvestoval celú vôľu Božiu.“ (Sk 20:27)
Počul som príbeh o skupine vojakov, ktorí sa pýtali svojho nového kaplána, či verí, že skutočne existuje peklo pre stratených hriešnikov.
Usmial sa a odpovedal: „Nie, v to neverím.“
„Potom zbytočne plytváte naším časom,“ povedali. „Ak nejestvuje peklo, nepotrebujeme vás. A ak existuje, zvádzate nás na scestie. Tak či tak, je nám bez vás lepšie.“
Keď svedčíme o Pánovi, niektorí z nás sú ochotní o Ňom rozprávať, keď sú vhodné okolnosti, ale ak je čo i len trochu možné, že prídu rozpaky alebo výsmech, zostaneme ticho.
Alebo pokušenie oznámiť len časť evanjelia. Chceme ľuďom povedať, že Boh ich miluje. Chceme im vravieť, že Ježiš môže naplniť prázdnotu v ich živote. Chceme im hovoriť o radosti z Pána. Samozrejme, to sú úžasné veci.
Ale nechceme im povedať , že existuje skutočné miesto nazývané peklom, ktoré čaká na tých, ktorí odmietnu Bohom ponúkané odpustenie. Nechce sa nám hovoriť, že zožnú to, čo zasievajú, a že budú čeliť všetkým následkom svojho hriechu. Sme z toho nesvoji.
Ak sme praví kresťania, musíme prinášať toto posolstvo. Apoštol Pavol pred tým necúval. Povedal starším v Efeze: „lebo nedal som sa zastrašiť, aby som vám nezvestoval celú vôľu Božiu.“ (Sk 20:27)
Kedy si naposledy niekomu rozpovedal celý príbeh? Možno ti to bolo nepríjemné. Možno to bolo nepríjemné dotyčnému. Ale nechcel by si radšej, nech mu je síce trochu nepríjemne, ale napokon sa kajá zo svojich hriechov a uverí v Krista? To je zo všetkého najdôležitejšie.
