„Ale naša otčina je v nebesiach; odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista.“ (F 3:20)
Niekde hlboko vo svojom vnútri stále chceme od života niečo viac. Chceme vždy to najnovšie, najčerstvejšie, najmodernejšie, najlepšie. Chceme viac. Myslím, že to Boh nás takto stvoril. No aj napriek tomu, ako žijeme, koľko rôznych vecí vyskúšame, koľko nádherných miest uvidíme, stále sa nám zdá, že to nestačí. Prečo? Biblia hovorí, že Boh do našich sŕdc vložil večnosť (Kaz 3:11).
Hlboko vnútri uznávame, že tento svet nedokáže splniť, čo sľubuje. Ako sa spieva v jednej piesni: „Tento svet nie je mojím domovom. Len tadiaľto prechádzam.“ Biblia hovorí, že sme občanmi a občiankami iného kráľovstva. Ak uveríš v Ježiša Krista, stávaš sa občanom neba. To je Tvoj skutočný domov, nie je tu na Zemi.
V Liste Filipským sa píše: „Ale naša otčina je v nebesiach; odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista.“ Práve preto je v hĺbke nášho vnútra tá zvláštna túžba, ktorú nedokáže naplniť nič na tejto zemi.
Preto nikdy nebudeme úplne ladiť s týmto svetom a so všetkým, čo uctieva. Práve preto ostávame chladní pri istých veciach, ktoré tento svet vystavuje na obdiv. Ako nasledovníci Krista chceme niečo viac. Chceme omnoho viac.
S. Lewis opísal túto túžbu nášho srdca ako „neutíšiteľnú túžbu“. Povedal: „Niekedy si myslím, že v skutočnosti vôbec netúžime po nebi. Oveľa častejšie však uvažujem o tom, či sme v hĺbke nášho srdca niekedy túžili po niečom inom.“
Zem a tento svet nedokáže dodržať svoje sľuby, nebo áno. A ako kresťania budeme naozaj žiť šťastne naveky — v nebi, v prítomnosti Boha.
