Síce otočený naruby, ale život. Špekulanstvo a korupcia nepredstaviteľných rozmerov, postupne trestaná aj odňatím slobody, no stále život. Až nasilu odtruhnutá kosť moci, iste nepríjemné verejné lynčovanie systému „našich ľudí“, no opäť pulzujúci život. Na druhej strane život, ktorému dáva zmysel očista a odhaľovanie až skrývanej špiny – a to až do povesti „mnícha“, ktorý len pre svoje povolanie dýcha – život, ktorý sa teší z malých radostí opravy starého domca s vidinou rodinného krbu – no v tme noci vyhasnutý guľkou nájomného vraha. Od vraždy Jána Kuciaka to bude o pár hodín päť rokov. Čo s ním odišlo a čo naopak prichádza? Téma pre jeho šéfredaktora Petra Bárdyho.
„Viem, čo som robil 22. februára, rovnako dni nasledujúce, 26. si dokonca pamätám minútu po minúte, no dvadsiateho prvého večer, keď sa to stalo, vôbec neviem.“ Peter Bárdy, Kuciakov šéfredaktor, reaguje na otázku, či si pamätá, čo robil v ten večer, ktorý sa stal pre Jána a Martinu osudným.
„Nikdy nezabudnem, keď mi 19. februára (pondelok pred stredajšou vraždou) Jano ukázal prvý draft reportáže o Talianoch na východnom Slovensku“, spomína šéfredaktor na dni a hodiny bezprostredne pred vraždou. Šlo o reportáž, v ktorej Ján Kuciak vystopoval linky vzťahov organizovaného zločinu Talianov až k úradu vlády, ktorého pánom bol vtedy Robert Fico. „Stál vedľa mňa a pozeral sa, ako budem reagovať.
Zvyčajne mi svoje texty posielal mailom, teraz však chcel vidieť moju reakciu“, rozpráva Peter Bárdy. „Začal som čítať a hovorím si: Toto snáď ani nie je pravda. Toto je výborný text“. „Usmial som sa naňho a hovorím, že toto písal Mario Puzo“. Narážka smerovala na autora presláveného Krstného otca, románu z prostredia sicílsko-americkej mafie, ktorý preslávil rovnomenný film.
„Jano si spokojne sadol, mal podľa mňa pocit zadosťučinenia z dobrej roboty“, končí pondelkovú epizódu Peter Bárdy.
Večer ešte nasledovala esemesková výmena o tom, ako ďalej s príbehom Talianov na Slovensku. Ján Kuciak sa práve chystal, že ich pôjde konfrontovať so svojimi zisteniami na východné Slovensko. Práve v nej padla podľa Petra Bárdyho ponuka ochrany. „Napísal som mu, že ak má pocit ohrozenia, že ho môžeme niekde skryť“. Janova odpoveď? „Napísal mi, že sa cíti v bezpečí“, konštatuje šéfredaktor Bárdy.
„Po tom 26. februári (keď sa o vražde dozvedela verejnosť) som si dookola kládol otázku, či som urobil naozaj všetko, aby som Jana ochránil. Či sme nepodcenili tú situáciu dva dni pred vraždou spolu s ním. Či som mu nemal nanútiť tú ochranu.“ Otázky, ktoré šéfredaktor opakuje aj po piatich rokoch.
„Moje posledné spomienky na Jana sú úsmevné. Lebo bol naozaj šťastný, že chystaný text sa mi páči a na druhej strane, že sme si vymenili tú informáciu, že kamarát, ak sa bojíš, tak ťa viem schovať a on mi odpísal, že sa nebojí.“
„Je to sms výmena, ktorá sa nemaže“, hovorí Bárdy. Komunikáciu s Jánom Kuciakom zo sociálnych sietí a mailovú výmenu má podľa vlastných slov archivovanú od roku 2015. „Na tej komunikácii vidieť, ako ho tá práca stále viac a viac bavila“, hovorí. „Občas – najmä pri takýchto dátumoch – sa k nej vraciam.“
Jano sa neobetoval pre štát, chcel žiť normálny život.
Bárdy hovorí, že nemá rád, keď sa z Jána Kuciaka robí hrdina. „Veľmi sa mi nepáči, keď sa porovnáva s Jánom Palachom, či inými. Jano Kuciak nebol človek, ktorý sa obetoval pre svoj štát a svoj ľud. Jano Kuciak chcel žiť normálny život, so svojou partnerkou, ktorú miloval.“
Žurnalistika bola preňho práca, ktorá ho podľa Bárdyho nesmierne bavila a dávala mu zmysel, chápal jej verejný záujem. „Ale určite to nebol človek, ktorý by bol presvedčený, že môže padnúť v boji za lepšie Slovensko, že by chcel riskovať svoj život, alebo že by s ním hazardoval“, vysvetľuje Bárdy.
„Ján Kuciak bol špičkový novinár. Mimoriadne talentovaný expert na dátovú
