Pandémia zasiahla nielen naše individuálne životy, súkromné aj pracovné, ale aj celú európsku ekonomiku. A hoci starosť o zdravie a v tomto prípade aj životy je na prvom mieste, je dôležité hovoriť aj o európskej ekonomike ochromenej koronavírom. Nuž a práve ona je témou dnešného podcastu.
Všetky európske vlády sa dnes snažia viac-menej o to isté: „zamraziť“ svoje národné ekonomiky tak, ako boli pred rozšírením nákazy, a potom neskôr ich znovu naštartovať. To samozrejme nie je žiaden lacný špás. Vo Francúzsku sa napríklad vláda zaviazala zaplatiť 85 percent mzdy pracovníkov, ktorých firma neprepustí, ale skráti im namiesto toho úväzky. A vládni experti odhadujú, že 2 mesiace účinnosti tohto opatrenia budú vládu stáť zhruba 10 mld euro.
Európska komisia navrhla (a Európsky parlament tento týždeň už aj schválil), že doposiaľ nevyčerpané rezervy v štrukturálnych a investičných fondoch vo výške 29 mld eur sa použijú na, citujem, „výdavky na operácie na podporu kapacít reakcie na krízu“. K týmto 29 miliardám treba pripočítať ďalších 8, pretože čerpanie prostriedkov z týchto fondov vyžaduje určitú mieru spolufinacovania. Takže dokopy je tu balík 37 miliárd eur. Slovensko by z neho mohlo získať zhruba 2 a pol miliardy.
Popri európskom rozpočte je tu Európska centrálna banka. Tá slovami svojej prezidentky prisľúbila ďalšiu vlnu kvantitatívneho uvoľňovania likvidity pre banky v objeme 750 miliárd eur.
No a najnovším návrhom je využitie takzvaného Eurovalu, čiže Európskeho stabilizačného mechanizmu, v ktorom je k dnešnému dňu k dispozícii ďalších približne 400 miliárd eur. Z neho by Slovensko mohlo dostať necelé 2 miliardy.
Keď to všetko zrátame, tak na európskej úrovni v tejto chvíli je alebo onedlho bude k dispozícii takmer 1,2 bilióna eur – a to pre všetky členské štáty.
Na stole je ešte jeden návrh. Oficiálne je pod ním podpísaných zatiaľ 9 členských štátov, ale pokiaľ viem, zásadne ho odmietajú len štyri: Nemecko, Holandsko, Rakúsko a Fínsko. Týmto návrhom je vydanie spoločných európskych „korona-bondov“, teda jednorazová emisia spoločných európskych dlhopisov.
Oproti minulosti však nastal určitý posun: argumenty proti eurobondom začínajú byť technické („aj tak sa to nedá“) a časové („ešte nie je tá správna doba, urobme najprv všetko ostatné, a potom uvidíme“). Kategorické „nie“ sa vytratilo.
Aj v zápase o budúci sedemročný rozpočet Únie stoja proti sebe „sporivé“ členské štáty, ktoré chcú európsky rozpočet udržať v objeme jedného percenta hrubého národného dôchodku EÚ a na druhej strane tí ostatní, ktorí ho chcú posilniť. Predsedníčka Komisie pani von der Leyen pravdepodobne počíta s tým, že v jednom alebo druhom spore budú musieť štáty, ktoré sú čistými platcami do európskeho rozpočtu, ustúpiť. A zdá sa, že v takom prípade by bola radšej, ak by to bolo pri rozpočte.
