Bol jednou z tvárí ľudáckeho režimu, minister vnútra počas vojnovej Slovenskej republiky, šéf Hlinkovej gardy a muž spoluzodpovedný za osud slovenských Židov – Alexander Mach.
Jeho excentrická povaha a sebavedomé vystupovanie prenikli aj do širšieho ľudového povedomia.
Šaňo Mach, ako sa mu hovorievalo, sa na vrchole svojej politickej kariéry rád ukazoval a neraz pritom pozabudol na vlastné mantinely.
Machov typicky radikálny a agresívny slovník sa zapísal aj do domácej pamäte ako tzv. „machovčina“.
A tzv. Machau (po vzore Dachau) bolo zľudovené označenie pre ilavskú väznicu, kde povestný Šaňo sústreďoval svojich politických oponentov.
Napriek tomu to bol muž plný kontrastov – z niekdajšieho seminaristu, ktorý sa pripravoval na dráhu kňaza sa stal radikálny politik.
Napriek tvrdému politickému slovníku si udržiaval blízke vzťahy i so svojimi ideologickými nepriateľmi – s komunistami a v závere svojho verejného života napokon pred Národným súdom zoči-voči ťažkým obvineniam prejavil ľútosť.
Kto bol tento muž? Karierista bez chrbtovej kosti, ktorému boli ľahostajné individuálne ľudské osudy?
Alebo to bol fanatik, ktorý veril a oddane slúžil svojmu presvedčeniu?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Antonom Hruboňomz Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.