Lebo dvojaké zlo spáchal môj ľud: opustili mňa, prameň živej vody, aby si vykopali deravé cisterny, ktoré neudržia vodu. (Jer 2,13)
V tej istej kapitole v piatom verši sa Boh pýta: „Čo zlé našli na mne vaši otcovia, že sa vzdialili odo mňa, chodili za márnosťou a vyšli na márnosť?“
„Preskúmajte a rozmýšľajte,“ hovorí Boh. Viďte, ako život v hriechu vedie k úbohosti. Vaša duša je prázdna a chudobná kvôli hriechu. Napriek tomu pokračujete. Trápite sa a lopotíte, aby ste slúžili hriechu.
Predstavte si, Izrael opustil Boha, ktorý ich oslobodil od modloslužby, núdze a ponižovania v Egypte. Dal im Kanaán, krajinu mlieka a medu. Ale opustili Ho. Je to strašné, keď človek vymení živého Boha a Jeho blízkosť za krátkodobý pôžitok v hriechu. Potom kráča smerom k hrobu a smrti bez Boha a nádeje. Nanovo nás upozorňuje na fakt, že začať, neznamená dokončiť.
Môj ľud však svoju slávu zamenil za bôžikov, čo neosožia. (Jer 2,11)
Ide tu o ľudí, ktorí kedysi zažili Božiu blízkosť, ale v každodennom boji života, krok za krokom tú blízkosť opustili. Ide o ľudí, ktorí začali púť, ale postupne sa stále viac začali zaoberať viditeľnými vecami. Neviditeľné sa krok za krokom stalo neskutočné a cudzie. Človek stratil z dohľadu cieľ a tým pádom stratil smer. Na začiatku len trochu, ale postupne sa svedomie stále viac otupilo. A zrazu bol život v Bohu preč. Blízkosť bola preč.
Božia blízkosť bola preč. Moje myšlienky teraz smerujú k bratovi Samuelovi Lamovi v Číne, ktorého som navštívil koncom osemdesiatych rokov minulého storočia. Pre svoju vieru sedel vo väznici dvadsať rokov. Už len prežiť dvadsať rokov v čínskej väznici je zázrak. Sú tam podmienky, ktoré si len ťažko vieme predstaviť. Samuel však povedal: „Práve vo väzení, zvlášť, keď som bol na samotke, som sa naozaj naučil poznať Božiu ,blízkosť‘“. Jeho blízkosť je pre mňa viac než čokoľvek iné. Samuel len zriedka používal slovo Boh, hovorieval o „blízkosti“. S kolegom z Nového Zélandu sme k Samuelovi pašovali Biblie. Večer sme chodili na jeho biblické hodiny. Aj keď sme nerozumeli slovám, tá atmosféra na nás spravila obrovský dojem. Nikdy na Samuela nezabudnem. Práve takú blízkosť Izraeliti opustili. Ľudia dnes robia to isté… opustili mňa, prameň živej vody, aby si vykopali deravé cisterny, ktoré neudržia vodu.
Môžeme povedať, že podobne ako veriaci v Efeze, aj oni opustili svoju prvú lásku. A Pán v Zjavení Jána prorokuje: „Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku. Spamätaj sa, odkiaľ si odpadol, kajaj sa a rob prvotné skutky! Ak nie, prídem na teba, pohnem tvojím svietnikom z miesta, ak sa nebudeš kajať!“ (Zj 2,4–5)
Pán skrze Jeremiáša hovorí, že hriech Izraela je dvojaký. Odvrátil sa od prameňa živej vody a vykopal si deravé cisterny… Vykopal — to znamená, že musel minúť svoj čas a peniaze a použiť silu. Je neuveriteľné, ako rozhodne dokáže človek pracovať, aby dosiahol cieľ svojich túžob. Luther povedal: „Je hanbou, že my Božie deti ledva dokrívame do neba, kým deti sveta si idú nohy zodrať, aby sa dostali do pekla.“
Deste sa, nebesá, nad tým… (Jer 2,12)
„Deste sa,“ hovorí Boh, „že hriech dokáže tak zaslepiť môj ľud, že zavrhnú prameň živej vody a vybudujú si cisterny, ktoré nakoniec nemajú ani vodu.“ Hriech Izraela bol dvojaký. Najprv zavrhol živú vodu, potom použil svoj čas a silu, aby si spravil chabé cisterny.
Človek kedykoľvek vsádza svoj život a budúcnosť na cisternu, ktorá je len ľudským dielom a tak ľahko sa vyprázdni! Človek žije ako keby v živote existovali tri cesty a nie dve. Brat z Latinskej Ameriky to vyjadril takto: „Hovoria: široká cesta je pre hriešnikov do pekla. Úzka cesta je pre farárov a misionárov. Domnievajú sa, že existuje ešte tretia cesta, ktorá nie je tak široká, ani tak úzka. Stredná cesta pre ostatných. Ale Božie slovo hovorí niečo iné. Sú len dve možnosti: večná spása a večná smrť.“
Biblia nehovorí o žiadnej tretej ceste. Vymysleli si ju ľudia.
Obráť sa k Bohu, ktorý ťa vie vytiahnuť z cisterny, kde nie je žiadna voda.
