Étos politického spasiteľa nie je absolútne namieste, prenášame ním iba vlastnú zodpovednosť za naše správanie na vyvoleného politika, hovorí na margo rozhodnutia prezidentky už viac nekandidovať sociologička Oľga Gyarfášová. Čo teda od politikov očakávame a prečo si opakovane volíme politikov, ktorí nás už sklamali a prečo sme tak dôverčiví k politikom?
Rozhodnutie hlavy štátu Zuzany Čaputovej opätovne nekandidovať na post prezidenta vyvolalo v spoločnosti búrlivé reakcie a otvorilo diskusiu aj o tom, čo to vlastne politika je a či ju máme chápať ako akúsi obetu v prospech vlasti či spoločnosti a to i za cenu zdravia či rodiny alebo je výkon verejnej moci len akýmsi remeslom, na ktoré si spoločnosť najíma tých najkompetentnejších z nás a po uplynutí mandátu majú politici právo na svoj vlastný život.
Téma je však hlbšia, a znie: Odráža aktuálny stav slovenskej politiky skutočne a verne našu spoločnosť, jej nálady a najmä problémy? Alebo sa z našej politiky stal akýsi odtrhnutý vagón uháňajúci po vlastných virtuálnych koľajniciach poháňaných virtuálnou realitou a honbou za väčšinovou, ale čoraz viac tekutejšou a premenlivejšou, verejnou mienkou?
Prečo si teda opätovne volíme politikov, ktorí nás už v plnení svojich sľubov podviedli a sklamali tak očakávania voličov? Koho dnes reprezentuje politická scéna a ako je vlastne prepojená so skutočnou realitou, našou spoločnosťou a jej problémami? Ako si vyberáme tých, ktorí nás budú viesť a reprezentovať vo verejnom živote a prečo tomu neraz nevenujeme ani toľko pozornosti ako kúpe auta či podpisu hypotéky? No a napokon, ako nájsť spoločenský konsenzus v pasci narastajúcej nedôvery medzi nami?
Témy a otázky pre sociologičku z Univerzity Komenského Oľgu Gyarfášovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
