Dobrý deň, počúvate podcast venovaný všetkým pacientom so sclerosis multiplex a ich rodinným príslušníkom. Dnešný diel podcastu je venovaný téme „Ako sa popasovať s nevítanou zmenou „. Podcast pre Vás spracovala klinická psychologička, Alena Bednárová.
Dobrý deň, prajem všetkým poslucháčom pekný deň, moje meno je Alena Bednárová, pracujem ako klinická psychologička a dnes som pre Vás pripravila podcast o tom, ako naložiť so zmenou, ktorá nie je v našom živote vítaná.
Život je plný prekvapení. Niekedy nám prinesie vytúženú a očakávanú zmenu, inokedy nás zaskočí a donúti urobiť zmeny, nad ktorými by sme inak ani neuvažovali. Obdobie, ktoré prežívate po prvej fáze po oznámení diagnózy, sa nesie práve v znamení takýchto životných zmien. Poďme sa teda spolu pozrieť, čo nám túto cestu bude uľahčovať, a čo nám ju naopak skomplikuje.
Je úplne prirodzené, ak v tomto období siahate po informáciách. V dnešnej dobe o ne nie je žiadna núdza, a byť dobre poučeným pacientom, sledovať svoj zdravotný stav, rozumieť nastavenej liečbe, a vedieť, kedy sa už treba poradiť s lekárom, je určite prospešné.
Dostupné informácie prijímame v dobrej viere, že sa budeme cítiť lepšie a bezpečnejšie, aj keď zdôrazňujem, že netreba podceňovať selektívny výber informácií, a hneď vysvetlím prečo. Snaha dozvedieť sa čo najviac je prirodzená a prezieravá, dáva nám pocit moci, ktorý preferujeme pred pocitom bezmoci. Je tu však prítomné riziko, že ak sa do hľadania ponoríme až príliš, že sa necháme zaplaviť podnetmi bez ich selekcie a začneme sa strácať v tom, čo je vlastne pre naše zdravie dobré a prospešné. Informácií je skrátka priveľa, a to, čo všetko by sme mali robiť pre svoje zdravie, je až nerealizovateľné, toľko možností tu je. No najpodstatnejším rizikom tejto honby za informáciami je to, že takmer všetok voľný čas obetujeme chorobe, venujeme sa tomu tak intenzívne, až sa to môže prejaviť posilnením príznakov, ich dramatickejším prežívaním, a stratí sa pocit spokojnosti a primeranej kontroly.
Ako teda zbadáte, že svoje správanie v tomto smere preháňate? Ak je Vaše hľadanie tak intenzívne a zaplavujúce, že Vám už informácie nepomáhajú, ale zvyšujú vaše trápenie. Vtedy je dobré zaklapnúť počítač, prestať čítať a pátrať a skúsiť zamerať svoju pozornosť na pevné oporné body, ktoré máte v základnej liečbe. Neobetujte stále viac času tomu, aby ste sa cítili chorí. Je naozaj dôležité nájsť rovnováhu medzi informovanosťou a aktívnou snahou starať sa o svoje zdravie a prehnanou, ochromujúcou snahou robiť všetko, vedieť všetko a mať pod kontrolou úplne všetko.
Stretla som slečnu s nápisom na tričku, ktorý ma donútil sa pozastaviť. Stálo na ňom: Dream. Plan. Do. Snívaj, plánuj, konaj. Jedno slovko bez druhého by nedávalo zmysel…a inšpirovalo ma to ponúknuť podobne upravenú stratégiu aj Vám. Vytrvať v práci na zmene, ktorú si žiada moje ochorenie, trpezlivo čakať na výsledok, to chce určitý systém, plán a sústredenie na cieľ, na bod, v ktorom vidím sám seba za niekoľko mesiacov či rokov. Ak hovoríme o pláne, kde je cieľom a hodnotou zdravie a kvalita života, budeme potrebovať dlhodobú štruktúru, aby sa zmena stala rutinou a nezvyčajné zaužívaným zvykom. Pôjde o vnútorný typ zmeny, ktorá presiahne celú Vašu osobnosť, a v centre ktorej budú tri P: Priority, Pravidelnosť a Postupnosť.
Ako teda zameniť neproduktívne správanie za prospešnejšie? A kedy je vlastne neproduktívne? Je to napríklad vtedy, ako sa vyhýbame svojim obvyklým alebo obľúbeným činnostiam a zbytočne sa ľutujeme a hýčkame. Ak používame ochorenie ako nástroj, ktorým sa snažíme niečo povedať ostatným. Ak vyhľadávame ďalšie a ďalšie vyšetrenia alebo študujeme všetky dostupné informácie, aby sme mali situáciu totálne pod kontrolou, a vyžadujeme od ostatných, aby na nás brali ohľad alebo strpeli všetky naše nálady. Toto sú oblasti, kedy je potrebná zmena, a možno Vy sami viete alebo cítite, ktoré sú tie ďalšie.
Mnoho z nás vníma ochorenie, ale pokojne si doplnte aj niečo iné – nadváhu, sociálnu plachosť, nešťastnú lásku…. ako problém, ťarchu, ťažkosti, poruchu. Považujeme to za problém, a keby ho nebolo, žilo by sa nám ľahšie. Inými slovami, tieto problémy chceme najskôr vyriešiť, vyliečiť, opraviť, zbaviť sa ich, a až potom to príde, potom môžeme začať žiť.
Jedna moja klientka s nadváhou pripisovala väčšinu svojich ťažkosti práve tomu číslu, ktoré jej ráno ukazovala váha. Keby nebola tučná, viac by sa jej darilo vo vzťahoch. Keby nebola tučná, ľahšie by sa jej chodilo do školy, do spoločnosti, dokonca aj do telocvične. Keby nebola tučná, mohla by byť šťastnejšia. Ale to je mylný predpoklad. Jedine dnes žijem svoj život vo svojom tele, ktoré nemá ideálne proporcie ani váhu, ktoré má dnes bolí alebo inak neposlúcha. Dnes mám migrénu, nevládzem vstať z postele, ale tento dnešok je mojím dňom v mojom živote. A čakaním na to, že ma prestane bolieť hlava, že mi bude lepšie, že schudnem, týmto čakaním sa ukracujem o svoj deň. Namiesto zamerania sa na problém, môžem svoju energiu presunúť na ochotu žiť svoj obtiažny, bolestivý a problémový život. Čím viac by sme to odmietali ako niečo, s čím sme nespokojní, a čo je treba najskôr vyriešiť, tým nižšia je pravdepodobnosť, že sa nám to podarí. Ochota začať skutočne žiť a niečo preto urobiť, je podstatou zmeny. Toto je veľmi racionálne rozhodnutie a nemá nič spoločné s emóciami, ktoré by nás miatli a viedli k nejakej pohodlnejšej odpovedi (rozumej často výhovorke).
Toto je váš život, vaša osobnosť a vaša skúsenosť v ňom. Rozhodnutie zamerať sa na prítomný okamih, na to, čo viem a ako viem a môžem urobiť dnes. Nie na neustále premýšľanie o budúcnosti, ktoré je často nekonštruktívne a vedie iba k pochybnostiam a ne-nálade.
Ako sme už spomenuli v prvej časti nášho rozprávania, oznámenie diagnózy v nás prebudí totálne odhodlanie a chuť bojovať s ochorením, snažíte sa robiť všetko, čo je možné a dostupné. Znova idete na plný plyn, tak, ako je to v súlade s nastavením Vašej osobnosti, ktorá je pravdepodobne vtedy spokojná, ak podáva vždy plný výkon a pokiaľ možno, perfektný výkon.
Ja by som však rada upriamila vašu pozornosť práve na túto časť zmeny, ktorá sa týka ochoty zostať v prítomnosti. Cieľom tejto zmeny je nebyť otrokom strachov a nespracovaných emócií. Často je pre nás ťažké ukončiť veci, ktoré nám neprospievajú… a začať tie, z ktorých máme strach alebo na ktoré nemáme chuť.
Aby sme len neteoretizovali, ako sa toto dá urobiť? Robiť veci, o ktorých viem, že sú dobré a zdravé, ale akosi…sa mi nechce, nevládzem, sú pre mňa nezvyklé, nepohodlné? Tak, že to začneme robiť. Robením. Napriek nechuti, pocitu, že mám strach, že sa mi nechce, že mám X dôvodov na to, prečo nie teraz a prečo nie takto. A to, čo dnes, s dnešnými možnosťami môjho tela a mojej duše dokážem, sa snažiť urobiť najlepšie, ako dokážem.
A na tomto mieste znovu pripomeniem tri P: priority, pravidelnosť a postupnosť. Prečo priority? Pretože vo chvíli, keď najhoršie príznaky ustúpia a my sa cítime lepšie, máme tendenciu špekulovať, vymýšľať, obchádzať pravidlá a hľadať spôsoby, ako si život uľahčiť. Z krátkodobého pohľadu lákavé, z dlhodobého…rizikové. Prečo pravidelnosť? Pretože v januári sú plné fitká nadšencov, plné učebne angličtinárov…ale hodnotou o ktorej hovoríme my, nie je jazykové vzdelanie alebo ideálna postava, ale zdravie, skrz ktoré máme šancu prežívať všetky ostatné aspekty života. A napokon, prečo postupnosť? Pretože rozumným rozložením síl dokážeme namiesto bezmoci prežívať aspoň čiastočnú, roumnú mieru kontroly nad svojim zdravotným stavom.
A jedným z nástrojov tejto rozumnej kontroly môže byť aj vedomé zameranie pozornosti. Ak chcem poodstúpiť, prehodiť pozornosť zo seba a svojich ťažkosti, pomôže, ak sa plne sústredím na prácu, ktorú robím, na človeka, s ktorým sedím a rozprávam, na chvíľu, ktorú prežívam…a ak do tohto prítomného momentu dokážem vniesť čo najväčšiu kvalitu.
Je naozaj dobré pri všetkých mojich snahách zlepšiť si kvalitu života siahnuť po prioritách… Ćo je naozaj, skutočne zásadné pri mojej snahe zvládnuť moje ochorenie? Bez čoho by som bol /bola zdravotne na tom veľmi zle? Čo napríklad v stravovaní alebo cvičení môžem zmeniť tak, aby som to dokáza/la dlhodobo udržať?
Je možno dobré zvážiť, čo bude môj každodenný bazál, môj rituál, ktorý bude o mne, nie o mojej chorobe. Choroba nemôže byť ústredným bodom môjho života, ktorý podmieňuje všetko a okolo ktorého sa točí všetko. Choroba mi ukázala, aké veci v mojom živote potrebujem zmeniť, a robím to pre seba, nie pre chorobu. Moja sebadisciplína nemá byť mojou prirodzenosťou preto, že mám SM, ale preto, že je pre mňa dobrá, prináša do môjho života potrebnú štruktúru, zastavenie a spomalenie, posúva ma vpred. Ak napríklad dokážem chodiť pravidelne na nechty(manikúru?), alebo na pivo, rovnako tak môžem pravidelne chodiť na masáž, na jogu – závisí, čomu pripíšem akú hodnotu v mojich prioritách, aby ma znovu nepohltila hektika, ktorá mi škodí.
V psychoterapii často riešime, ako budovať kvalitné vzťahy, schopnosti, životné voľby, ako zlepšiť svoje osobnostné vlastnosti, charakter. Vždy sa nejakou okľukou dostaneme k tomu, že sa to deje cez naše vnútorné rozhodovanie, cez naše denno – denné voľby… čo a ako budem robiť. Dlhodobé ciele sa napĺňajú každodenným žitím. Áno, aj pádmi a aj neúspechmi, často práve nimi. Sklamanie a frustrácia nás aj otužuje, zoceľuje. Keď zistím, že z môjho prvotného nasadenia a odhodlania sú len trosky, ze permanentka na cvičenie je stratená na dne kabelky, stravovací plán padá s každým prehreškom po ceste z práce zastavením sa v cukrárni, a moje vzťahy sú jednou katastrofou, to je presne život…
Kompletný prepis podcastu nájdete na webstránke www.webakademia.sk v časti laická verejnosť pod podcastom Neurológia.
Dnešnú tému podporila spoločnosť MERCK.
SK/NONNI/1119/0003
