Toto nie je epizóda o tom, ako byť silná. Je o tom, že niekedy je najsilnejšie dovoliť si bolesť cítiť.
V tejto sólo epizóde idem do veľmi citlivého priestoru – do toho, ako generačné traumy formujú náš vzťah k bolesti. Prečo ju neriešime pri koreni, ale radšej na ňu dávame náplasti. Prečo sa nám zdá normálne fungovať, podávať výkon, usmievať sa… a pritom byť vo vnútri úplne odpojené od seba.
Rozprávam o tom, prečo opakujeme staré vzorce. Prečo si vyberáme partnerov, ktorí potvrdzujú to, čo poznáme, nie to, čo je pre nás zdravé. Prečo radšej zametáme veci pod koberec a čakáme, kým sa raz samé rozpadnú.
Rozprávam aj o období, keď sa mi spustila porucha príjmu potravy. O tom, ako som brala predtréningovky, aby som zvládala tréningy. Tabletky na spanie, aby som dokázala vypnúť hlavu. Alkohol, aby som sa uvoľnila.
A výkon. Neustály výkon. Ako spôsob, ako si zaslúžiť lásku. Ako spôsob, ako byť dosť.
Nie preto, že by som bola slabá. Ale preto, že som nevedela inak pracovať s bolesťou, ktorú som v sebe niesla.
Možno sme sa naučili, že plakať je slabosť. Že „treba vydržať“. Že čas všetko vyrieši. Ale pravda je, že nevyplakané emócie sa nezmiznú. Len sa premenia. Na úzkosť. Na tlak. Na sebadeštrukciu. Na vzťahy, v ktorých sa znovu strácame.
Táto epizóda je pozvanie normalizovať bolesť. Vyplakať sa. Vyplaviť. Precítiť. A až potom konať.
Nie z prežitia. Ale z vedomia.
🎧 Vypočuj si Feel the pain. Ak v tom nájdeš seba, nie si sama. 🤍
