„A keď sa modlíš, nebudeš ako tí pokrytci, lebo oni sa radi stojaci modlia v synagógach a na uhloch ulíc, aby ich ľudia videli. Ameň vám hovorím, že tam majú svoju odplatu. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky a zavrúc svoje dvere modli sa svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí ti zjavne.“ Mt 6:5–6 (preklad prof. Roháček)
Spolu s dávaním almužien alebo konaním dobra je úlohou kresťana aj modlitba. Núdza tohto života vyžaduje, aby sme robili blížnemu dobre a starali sa o jeho potreby. Lebo preto žijeme na zemi s inými ľuďmi, aby sme slúžili a pomáhali ostatným. Rovnako tak, keďže sa denne ocitáme v rôznych nebezpečenstvách a úzkostiach, ktorým nevieme zabrániť, ani ich zmeniť, musíme stále volať k Bohu a hľadať pomoc pre seba aj iných. Ale presne tak, ako je opravdivé dávanie almužien v tomto svete zriedkavé… tak isto aj modlitba je vzácna činnosť, ktorú nekoná nik iný len kresťania, hoci ako tu poukazuje Kristus, vo svete a najmä medzi židmi bola bežná v synagógach i na všetkých rohoch ulíc; a vieme, že mnoho modlitieb prebieha v kostoloch, náboženských organizáciách, kláštoroch atď., kde sa ľudia týrajú vzdychaním a stonaním so spevom a úryvkami z Biblie. Teda svet je všade plný modlitieb. Modlenie nechýba, ale všetky tieto modlitby dokopy nie sú hodné ani haliera… No všetko visí na tom, či je modlitba úprimná a nie pokrytecká, ako doteraz boli ich aj naše modlitby. Preto tu Kristus začína učeníkov učiť, ako sa správne modliť a ukazuje, ako sa to má diať — totiž, že by sa nemali modliť verejne na uliciach, ale v skrytosti sami doma v svojej izbe. To znamená, že by mali predovšetkým odložiť falošný úmysel modliť sa kvôli dobrému menu, pocte alebo niečomu podobnému. To neznamená, že modliť sa na ulici alebo verejne je zakázané, veď kresťan nie je pripútaný na nejaké miesto a môže sa modliť všade — na ulici, na poli alebo v kostole — pokiaľ sa to nedeje kvôli ľuďom, teda sa tým nesleduje prospech či úcta… Je výborné, ak sa niekto chce modliť v súkromí, kde môže vyliať svoju modlitbu pred Bohom bez zábran slobodne a vyjadriť sa aj takými slovami a gestami, ktoré nemôže používať v prítomnosti iných. A hoci modliť sa môžeme v srdci bez slov a gest… mali by sme sa modliť aj nahlas, aj keď sme sami — napr. vyslovením požehnania alebo modlitby Pánovej, kréda alebo žalmov ráno, večer, pred jedlom a kedykoľvek máme čas –, aj keď sme sa s inými zhromaždili počúvať Božie slovo, ďakovať Mu a prosiť Ho o naše spoločné potreby, čo sa má a musí diať verejne… To druhé je vzácna modlitba a silná obrana pred diablom a jeho útokmi, pretože sa v nej v jednote zhromažďuje celé Kristovo kráľovstvo… Všetko, čo teraz existuje a pretrváva v duchovnej aj svetskej správe, chráni modlitba… Ale ak sa cítiš príliš biedny — keďže telo a krv musia vždy odporovať viere –, ako by si nebol dosť hodný alebo pripravený, alebo oduševnený, aby si sa modlil, alebo ak pochybuješ, že by ťa Boh mohol počuť, lebo si hriešnik, primkni sa k Božiemu slovu a povedz: „Hoci som hriešnik a nehodný, mám Boží príkaz, ktorý mi káže modliť sa, a Jeho sľub, že ma v svojej milosti chce vypočuť, nie preto, že by som bol toho hodný, ale pre Pána Krista.“ Takto sa môžeš zbaviť skľučujúcich myšlienok a pochybností a s radosťou pokľaknúť a prosiť. Namiesto toho, aby si uvažoval o tom, či si hodný, alebo nehodný, pozri na svoje potreby a na Jeho slovo, na ktoré sa ti kázal spoľahnúť.
