Ocitnúť sa v súdnej sieni na Vianoce je čudné, až nevhodné. Prijmime však Micheášovo pozvanie na toto miesto prekvapivej nádeje. Tento prorok (ani nie 100 rokov po Eliášovi, ktorý zvolával na nepriateľov oheň a nemilosrdne bojoval mečom) totiž berie do rúk úplne iné zbrane – obrazy, slovné hračky a metafory starovekej poézie. Micheáš videl doďaleka, lebo bol ponorený v hlbokej realite, z ktorej vyrástla neskoršia prekvapivá skutočnosť Boha, ktorý naozaj kráča po zemi ľudskými nohami. Áno, aby súdil, nie však aby od-súdil: Pretože on sa “zľutuje opäť nad nami, rozšliape naše viny a uvrhne do hlbín mora všetky naše hriechy… Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil.” Z tej súdnej siene teda môžeme odísť zachránení, obdarovaní milosťou a slobodou. A čo dáme Bohu pod stromček my?
Biblické texty: Mich 6:1-8; Jn 1:1-5, 9-14, 3:17-21
Homília: Marek Markuš
Liturgia: Vlado Matej
Čítanie: Timea a Samo Markušovci
