„Píšte všetci modrým perom, iná farba nebude…“ to je dobre známy text kapely Bez ladu a skladu, ktorá sa stala hitom a dáva nám tak trochu nazrieť do časov, kedy sa zrodila. Niekde medzi riadkami zároveň ponúka otázku ako prežiť v normalizačnej šedi 70. a 80. rokov a zároveň si zachovať zdravý rozum a aspoň aký taký slobodný priestor.
Stratégia prežitia pre tých, ktorí sa odmietali podriadiť kánonu komunistického režimu bývala rôzna, od úteku na vidiek či jednoducho do prírody až po emigráciu mimo oficiálnu hudobnú scénu do zafajčených krčiem či garáží, kde si mohol človek slobodne a medzi svojimi povedať čo má na srdci i na jazyku.
Spätne sa o nich hovorí ako o ostrovoch pozitívnej deviácie alebo jednoduchšie ako o undergrounde. Ten sa tak trochu neplánovane stal zdrojom skutočne slobodnej kultúry či jednoducho priestorom, kam bolo možné na chvíľu uniknúť a raz za čas sa slobodne nadýchnuť. Aké boli teda stratégie prežitia ľudí so slobodným duchom a čo táto nová a zakazovaná scéna priniesla do československej kultúry?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Radoslavom Ragačom z Pamiatkového úradu SR.
Použitá hudba: Bez ladu a skladu, s povolením autorov
Tento podcast bol vytvorený s podporou Slovenskej národnej galérie v rámci umenovednej výstavy Akcia ZET.
–
Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected]
–
Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty
–
Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast
–
Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme
–
Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.
