„OPES REGUM CORDA SUBDITORUM. Silou kráľov sú srdcia poddaných.“ Tak znelo panovnícke heslo Leopolda II., rakúskeho arcivojvodu, rímsko-nemeckého cisára, českého a uhorského kráľa. Poznáme ho však najmä ako nástupcu svojho staršieho brata a reformátora Jozefa II.
Leopold II. by tak mohol v jeho tieni upadnúť do zabudnutia, do istej mieri ho k tomu predurčuje aj jeho krátka len dva roky trvajúca vláda. No práve tento muž mohol byť dobrým príkladom toho, ako sa aj veľké reformné úsilie môže zladiť so špecifikami a obmedzeniami tej ktorej krajiny. Dokázal to už ako toskánsky veľkovojvoda, keď s úspechom dokázal presadiť opatrenia, o ktoré sa Jozef II. doma vo Viedni ešte len usiloval. Skrátka, práve Leopold zdedil po svojej matke Márii Terézii omnoho viac taktu, zmyslu pre mieru a kompromis než jeho starší brat.
Osud mu však nedožičil, aby svoje nadanie naplno využil. Jeho vláda v dedičných habsburských krajinách prišla v dobe, keď sa vo Francúzsku čoraz viac šírila revolúcia a navyše všetku svoju energiu musel sústrediť na uhasenie domácich požiarov.
Aká teda bola doba, v ktorej na Leopolda II. doľahla váha panovníckej zodpovednosti a kým bol vlastne tento muž? Uchránil habsburskú monarchiu pred tým najhorším?
Jaro Valent s časopisu Historická revue sa rozpráva s historikom Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
powered by
