Hovoria si umelci, schádzajú sa v zafajčených krčmách, pivniciach či stodolách na vidieku, vedú poburujúce reči a provokácie proti socialistickému zriadeniu ČSSR. Aj takto by mohla znieť správa Štátnej bezpečnosti o príslušníkoch neoficiálnej kultúrnej scény, pre ktorých sa vžilo všeobecné označenie „máničky“.
Tieto tzv. indivíduá s dlhými vlasmi a neuniformného zovňajšku predstavovali v Československu 70. a 80. rokov jeden z mála ostrovov slobody či pozitívnej deviácie. Hoci chceli len hrať svoju muziku, komunistický režim nad nimi dvíhal obočie, sledoval, vypočúval a neraz aj zatváral do väzenia.
Táto neoficiálna druhá kultúra si však napriek rozhorčeným článkom v oficiálnej tlači či kampani Socialistického zväzu mládeže získavala svojich nadšených priaznivcov. Veď napokon v prostredí všeobecnej šedi normalizácie muselo toto zakázané ovocie chutiť o to viac.
Ako sa formoval hudobný underground v komunistickom Československu? A prečo bol život na okraji, aj keď prinášal problémy, taký príťažlivý?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s hudobníkom a nadšencom československého undergroundu Petrom Markovskím.
powered by
