Gerasim sa narodil okolo roku 400 v Lykii, teda v južnej časti Malej Ázie. Ako mladý muž odišiel do hlbín egyptskej púšte, aby tam zápasil o kresťanskú dokonalosť. Potom sa vrátil domov a krátko pred rokom 450 odišiel do Palestíny, kde sa usadil ako mních na púšti približne dvesto metrov od rieky Jordán, asi sedem kilometrov od svätého mesta Jeruzalema. V roku 451 sa konal Chalcedónsky snem, teda štvrtý ekumenický koncil, na ktorom bolo vyhlásené učenie o tom, že v Ježišovi Kristovi sú dve prirodzenosti, totiž božská a ľudská. Nie všetci však poslušne prijali túto cirkevnú náuku, niektorí hanobili uvedený snem a naďalej hlásali bludné učenie o jednej prirodzenosti v Kristovi (takzvaný monofyzitizmus). Istému mníchovi Teodózovi, ktorý prišiel do Palestíny, sa podarilo získať na svoju stranu nielen mnoho jednoduchých ľudí, ale dokonca aj cisárovnú Eudokiu, ktorá sa vtedy zdržiavala v Jeruzaleme. S jej pomocou zosadil z jeruzalemskej katedry patriarchu Juveliána a sám sa vyhlásil za jej biskupa. Gerasim vždy víťazil nad neviditeľným nepriateľom, no teraz sa nechal oklamať od viditeľného protivníka: na krátku chvíľu sa stal zástancom monofyzitizmu. Neskôr sa však stretol s Eutymiom Veľkým (liturgická pamiatka 20. januára), pod jeho vplyvom sa vrátil k pravej viere a konal hlboké pokánie. Ako teda vidíme, ani život Božích svätých nie je vždy celkom bez chýb a omylov, no po nich vždy nasleduje náprava. Napokon patriarcha Juvelián znova zaujal svoju biskupskú katedru a dokonca aj cisárovná Eudokia uznala svoje poblúdenie. K otcovi Gerasimovi prichádzalo veľké množstvo mužov túžiacich po mníšskom živote – bol medzi nimi aj svätý Kyriak (liturgická pamiatka 29. septembra). Gerasim ich prijímal, dával im pustovnícke príbytky a stanovil im nasledujúcu pôstnu disciplínu: päť dní trávil každý osamote v mlčaní a práci. Jedol iba trocha suchého chleba a korienky, pil výlučne vodu. Na sobotu a nedeľu však všetci prichádzali do monastiera, zhromažďovali sa v chráme na svätú liturgiu, prijímali prečisté Kristovo telo i jeho drahocennú krv a požívali na Božiu slávu varené jedlo i trocha vína. Zároveň ukazovali predstavenému výsledky svojej päťdňovej práce. Mnísi nevlastnili celkom nič okrem jedného odevu, ktorý mali na sebe a jednej rohože na spanie. Dvere príbytkov sa nesmeli zamykať, aby ktokoľvek mohol vstúpiť dovnútra a zobrať si, čo chcel. Všetci mali jedno srdce i jednu dušu a nik nehovoril, že niečo je jeho, ale všetko mali spoločné (Sk 4, 32). Sám otec Gerasim zachovával pôsty tak prísne, že počas Štyridsiatnice nejedol okrem Kristovho tela vôbec nič. Keď raz otec Gerasim kráčal po púšti, cestu mu skrížil lev; neublížil mu, no krotko naňho hľadel a ukazoval mu nohu. Otec Gerasim k nemu pristúpil, vytiahol z nej šíp, vytlačil vytekajúci hnis a ošetril ranu. Od tej chvíle lev nikdy neopustil starca a všade chodil za ním, takže všetci sa tomu čudovali. Starec ho dokonca poveril strážením somárika, ktorý bratom nosil vodu z Jordána. Stalo sa však, že lev sa trocha vzdialil od somárika, zaspal na slnku a istý obchodník z Arábie, ktorý práve išiel okolo, si somárika privlastnil. Keď sa lev prebudil, so smútkom v očiach sa vrátil k otcovi Gerasimovi. Svätec si myslel, že lev somárika zožral, a tak mu dal za povinnosť nosiť vodu namiesto neho, až kým istý vojak nekúpil bratom nového somárika. Po dlhšom čase však išiel spomínaný obchodník z Arábie s karavánou znova okolo Jordánu. Lev spoznal Gerasimovho somárika, chytil jeho uzdu medzi zuby a priviedol ho k starcovi. Vtedy všetci pochopili, ako sa veci v skutočnosti majú (podobné príbehy sú známe aj o svätom Františkovi Assiskom). Starec Gerasim zomrel pokojne v roku 475. www.casoslov.sk
powered by
