Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „osočovateľ“.Jób je hlavnou postavou rovnomennej knihy Starého zákona. Aj napriek poeticko-vzdelávaciemu charakteru knihy, ktorý je podobný s Ježišovými podobenstvami, je historicita Jóba pravdepodobná. Jóba, bez zreteľa na rovnomennú knihu, chváli Ezechiel (14,14-20) ako muža spravodlivévo a ako vzor trpezlivosti (Tob 2,12-15; Jak 5,11). Jób nebol Izraelitom. Žil okolo roku 2000 až 1500 pred Kristom. Krajina pôvodu Us (Jób 1,1; Nár 4,21), zaradenie medzi synov Východu (Jób 1,3) a vykreslené sociologické pomery, ukazujú na priestor juhovýchodne od Mŕtveho mora v čase patriarchov. Jóbova bezúhonnosť a to, že sa osvedčil pri pohromách boli v Izraeli zrejme známe a aj oceňované. Jeho tradícia sa musela v Izraeli zakoreniť už veľmi skoro, pretože v neskorších dobách bolo ťažko mysliteľné, aby Židia uznali vzorné správanie nejakého pohana.1 Kniha Jób sa usiluje riešiť záhadnú otázku, prečo trpí spravodlivý človek a ako sa má voči dobrému a svätému Bohu správať človek postihnutý telesným alebo duševným utrpením, chorobou, nešťastím a pod. Táto téma sa v knihe rozoberá umeleckým spôsobom vo forme dialógov trpiaceho Jóba s jeho tromi priateľmi Elífazom, Bildadom a Sófarom o záhade utrpenia a o príčinách všetkého zla, ktoré Jóba stihlo. Podľa názoru starého semitského sveta, ktorého predstaviteľmi sú Jóbovi priatelia, utrpenie a nešťastie sú vždy trestom za hriechy. Proti tomuto vtedy všeobecnému presvedčeniu sa Jób vzpiera a vyhlasuje, že nie je hriešny, takže jeho nešťastie nemožno vysvetliť na základe tézy, že utrpenie je trestom za hriechy. Vo svojej sebaobrane sa Jób búri a stavia sa dokonca aj proti samému Bohu (porov. 32,2). Do dramatického priebehu diskusie zasahuje Elíhu a pripomína, že utrpenie má za cieľ nielen potrestať, ale aj vnútorne očistiť človeka, pričom skúša jeho čnosť a zdokonaľuje ho. Na druhej strane však Elíhu upozorňuje Jóba, že pri svojej sebaobrane prekročil správnu mieru svojou prílišnou sebadôverou. Zdôrazňuje tiež dôležitosť Božej bázne, ako aj to, že Božia prozreteľnosť riadi všetko dobre, i keď sú jej plány nevyspytateľné. Spor ukončuje sám Boh, ktorý vo svojej reči poukazuje na divy svojej všemohúcnosti, ako sa javia v prírode, a zároveň pripomína, že človek má byť skromný vo svojich úsudkoch, aj keď mu treba zdanlivo nezaslúžene trpieť. O odmene v budúcom svete niet v Knihe nijakej zmienky. Pre svoju jedinečnú literárnu formu, ako aj pre vždy aktuálnu tému o mučivom probléme ľudského života a utrpenia, patrí Kniha Jób k nájvýznamnejším dielam nielen starozákonného sapienciálneho písomníctva, ale svetovej literatúry vôbec. grkatba.sk
Pán povedal Židom, ktorí k nemu prišli: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.” Začuli to niektorí farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: „Sme azda aj my slepí?!” Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ,Vidíme.’ A tak váš hriech ostáva. Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou, je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.” Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať. Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam. Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. (Jn 9,39 – 10,9)
