Príbeh o Zlatej ratolesti je príbehom násilnej smrti, ktorá je ale nevyhnutná a očakávaná v tom zmysle, že každý kráľ lesa je vrahom a viem, že bude zavraždený. Muži zmierení so svojom osudom bojovali o túto pozíciu po storočia, napriek brutalite tohto rituálu. Naše pochopenie smrti po storočia formovalo kresťanstvo a v súčasnosti je pohľad na smrť a snaha o oddialenie smrti dôsledkom aj postmoderného chápania a očakávaní od života. Smrť bola pre starovekého človeka, nechcem povedať, že niečím prirodzeným, pretože je to tá najprirodzenejšia vec v prírode. Ale v porovnaní s naším dnešným chápaním a strachu zo smrti, bol staroveký človek takpovediac zmierený so svojim osudom.
Smrť neznamenala koniec, nič, prázdnotu, neexistenciu. Smrť bola jedným z prechodových rituálov a existencia človeka, už samozrejme v inej forme, pokračovala ďalej. Podoby tejto existencie sa naprieč kultúrami rôznia. Rovnako univerzálnou je nevyhnutnosť smrti, ktorá zasiahne všetkých, od obyčajného človeka, cez kráľa ale nevyhnú sa jej ani bohovia.
V dnešnej časti Eliady si povieme práve o zabíjaní bohov a o tom, ako súvisí so zabíjaním Kráľa lesa v Nemi.
