Rimania hovorili o svojom založení vždy spätne – až keď sa stali mocnosťou. V čase cisára Augusta (ktorý sa oficiálne ani nepovažoval za cisára, ale za princepsa, teda „prvého medzi senátormi“), bolo dôležité ukázať dejiny Ríma ako hrdinský príbeh. Veď Rimania sami seba videli ako vládcov sveta.
Takéto skrášľovanie minulosti však robíme všetci. Keď rozprávame o svojich predkoch, vždy ich staviame do lepšieho svetla – a tým pádom dôležitejšími robíme aj seba.
Už v staroveku existovali rôzne zakladateľské legendy. Opierali sa najmä o grécku tradíciu a literatúru. Grécke dejiny boli prispôsobené tak, aby ladili s rímskymi.
