Príbeh vestálskej panny Rhei Silvie zaznamenal Titus Livius a neskôr Cassius Dio v rozsiahlych Rímskych dejinách o osemdesiatich knihách. Vestálske panny boli kňažky starej italskej bohyne Vesty; ich pôvod je čiastočne nejasný, no zrejmé je, že boli kľúčové pre kult posvätného ohniska – symbolického jadra celého rímskeho štátu. Disponovali značným vplyvom a v neskorších dejinách vstupovali i do politiky, napríklad počas sullovských proskripcií v prospech prenasledovaného mladého Gaia Julia Caesara.
Základnou vlastnosťou vestálok bola čistota – ich cudnosť a panenskosť. Tu sa núka paralela s kresťanskými kňazmi.
Kňazský celibát však nevychádza priamo z vestálskej tradície, hoci existujú zaujímavé paralely a kultúrne presahy medzi rímskym konceptom rituálnej čistoty a ranokresťanskými predstavami o posvätnosti a zdržanlivosti. Kresťanské tradície koreňmi siahajú do judaizmu; nájdeme ich v Starom zákone i v prvých mníšskych hnutiach v Egypte.
