Marek 12, 35-44, Maurizio Tiezzi, Fondazione Cantonuovo, Siena, 24.1.2018
Náboženskí predstavitelia v dobe Yeshuu boli spoločensky vplyvní ľudia. Mesiáš bol považovaný za cudzie teleso, ktoré ohrozovalo stabilitu systému, ktorý im umožňoval udržiavať si moc a peniaze. Ako inkvizítori, pristupovali k nemu v skupinách, podľa rôznych frakcií, ktoré ale boli zároveň zjednotené v úmysle zbaviť sa ho, pretože bol pre nich nepohodlný a nezvládnuteľný.
Spôsoby uctievania, politické spojenectvo, náboženská doktrína a interpretácia Písma boli oblasťami, v ktorých útočili. Ale Yeshua odrazil každý útok, mal napokon posledné slovo a priviedol ich späť k tomu, na čom záležalo: k identite Mesiáša, Jeho osoby, Jeho poslania, úlohy. Ako by im pripomínal, že skúmajú písma, lebo hľadajú život, ale nechcú prísť k Nemu aby mali život.
Ten, ktorého napádali, nebol iba človek, muž, ktorého krátko predtým dav privítal ako zasľúbeného kráľa a potomka Dávida. On bol tiež Dávidovým pánom; bol to „Adonai“, ktorý sa stal človekom, ktorý obnovil svoje kráľovstvo na zemi, prišiel ako kráľ a kňaz podľa rádu Melchidezeka.
Yeshua sa potom obrátil na svojich učeníkov, aby ich učil, že sa počíta aj úplná dôvera v „Adonai“, ako ukázala vdova, ktorá dala všetko, čo mala.
Dokonca aj dnes sa náboženstvo snaží zbaviť toho, kto má Život, a mohol by sa stať pre tento systém nepohodlným, pretože je naplno vydaný a zverený Bohu. Svojou prefíkanosťou, pokrytectvom a dokonca aj ich biblickými vedomosťami, sú náboženskí ľudia schopní ničiť druhých skrze doktrínu, preosievať cez Písmo, hodnotiť podľa politického zamerania a vylučovať z chrámov.
Aj dnes sa história opakuje. Náboženstvo stavia pred súd „Adonaia“ aj tých, čo mu patria.
Poďme k Mesiášovi, aby sme mali Život a zverme sa Bohu: tento svet sa pominie, ale Jeho Slovo zostáva navždy!
