Marek 5, 22 – 6, 6, Maurizio Tiezzi, Fondazione Cantonuovo, Siena, 20.6.2017, www.cantonuovo.org
Zdá sa, že sa to všetko udialo v krátkom čase. Nezabudnuteľný deň. Bez odpočinku. Deň slávy. Dav ho sleduje a tlačí sa na neho z každej strany. Ježiš si vypočuje otca (Jairos), ktorý sa na neho obracia s dôverou, povzbudí ho, aby v tej dôvere vytrval. Potom uvoľňuje moc na chorú ženu, ktorá sa ho s dôverou dotýka a žena je uzdravená. Napokon vzkriesi dievčatko, ktoré práve zomrelo. Ale keď sa vráti do Nazaretu, tam sa nad ním pohoršia a opovrhnú ním. Jeho príbuzní a v jeho dome. Tu Ježiš nemôže robiť zázraky, len niekoľko uzdravení. Udivuje ho ich neviera.
My, ktorí sme jeho rodinou, tiež sa nad ním pohoršujeme? Alebo máme tú dôveru, ktorá aktivuje Božie kráľovstvo pre uzdravenie a oslobodenie, pre pravdu a život? Sme pripravení vidieť neviditeľné, veriť neuveriteľné a robiť nemožné? Žijeme v očakávaní, že Mesiáš aj dnes koná skutky moci? Sme k dispozícii, aby ich konal cez nás? Alebo sa skôr predisponujeme na poddanie sa svetu, pretože akceptujeme, že pravda je len to, čo vidíme? Ten, kto je učeník Yeshuu ho aj nasleduje a robí to, čo robil Učiteľ.
