Posledné roky života obsahovali až príliž rovnakú kombináciu farieb. Ako keby maliar nanášal na plátno identické farby, deň čo deň. Modrá, červená, modrá, červená. Menili sa len okolností, podmienky tam vonku, mimo plátno. Zatiaľ čo samotné plátno, nezmenené. V mojom prípade to znamenalo kancelárska práca. Na začiatku atraktívne pracovné prostredie. Prostredie v ktorom modernejšie kancelárske priestory s veľkými oknami a výhľadom na Apollo most, rýchlo rastúci mrakodrap evokovali v mojom vnútri: pozri Tomáš akú dlhú cestu si ubehol, ako ďaleko si sa posunul. Ten chlapec z malej dediny obklopený lesmi pracuje teraz pre úspešnú slovenskú spoločnosť. V kolektíve je vážený, obľúbený. Všetka tá drina, úsilie vkladané deň čo deň, všetká tá proaktívna práca navyše sa vyplatila. Ráno cestovanie MHD preplnenou, rušnou Bratislavou kde drvivá väčšina rýchlym tempom kráčala vpred. Iba zopár blúdiacich jednotlivcov kráčalo opačným smerom. Pamätám si ako na trolejbusovej stanici jeden muž žijúci vo svojom svete, rozprávajúci sa hlasným tónom s hrdinami svojho sveta kričal: Smutné tváre. Pre väčšinu vtipné gesto, avšak keby sa nad tým hlbšie zamysleli, uvedomili by si, zistili by, akú pravdu má ten výnimočný muž. Tak či onak, pokračoval som smerom vpred. Napriek pochopeniu jeho slov.

Robiť tento svet lepším miestom, nezištne pomáhať druhým ľuďom stojí za to. Rád pomáham druhým ľuďom a darcovstvo krvi je jedným z najjednoduchších, najrýchlejších spôsobov ako to urobiť.⁠https://www.ntssr.sk/web/odberove_centra⁠