Pred 2 rokmi som začala spontánne písať – klásť na papier moje myšlienky, moje vnútorné výpovede. To, čo ma postretne. To, čo mi prebehne mysľou. To, na čo si spomínam.
To, čo mi život pripraví a čo mi ponúkne, aby som prežila, aby som si vychutnala, aby som sa popasovala. Ľudí, ktorých mám okolo seba, ktorých stretávam, ktorí už odišli, ktorí v ňom sú a robia ho tak nádherným a nenapodobiteľným.
Ja žijem svoj život a píšem o ňom. Prečo to robím?
Môj vnútorný „pohon“ ma ženie a prebúdza vo mne impulzy, aby som veci, čo pozorujem, situácie, čo zažívam, teórie, čo používam v praxi, podávala ďalej.
Niekomu pre inšpiráciu, inému pre porovnanie, niekomu pre zdieľanie, či pre potešenie.
Pre hľadanie inej cesty, pre povzbudenie, alebo len tak – pre mávnutie rukou s krátkou poznámkou: „veď ja to poznám“.
Verte, či nie, mne to jednoducho robí dobre…hreje ma pri srdci a to teplo je obohacujúce.
Nakuknite do mojich myšlienok, mojich príbehov, môjho srdca, teraz už v podobe audio nahrávky.
Moje písačky nájdete na www.anickahribikova.sk.
Ako si pamätám, trávili sme nedele pokojom a oddychom. „Držíme nedeľu,“ hovorievali moje staré mamy. Ja som si túto tradíciu zachovala a držíme nedele a sviatky. Nedeľa aj sviatky sú pre mňa dni a čas, keď nerobím nič z domácich prác alebo z pracovných povinností. Sú to dni, ktoré venujem sebe, rodine a našim spoločných záľubám a aktivitám.
