Akútne potrebujeme novú kultúru dialógu. Ak má demokracia prežiť, tak iba v prostredí permanentého dialógu. Dialóg však neznamená boj, ale hľadanie vzájomnej úcty a fungujúceho spolužitia ako i zmierenie sa s tým, že žiadna so skupín nebude nikdy úplne uspokojená, hovorí kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastričák. Slovensko si podľa neho svoj príbeh ešte len musí vytvoriť.
“Náš problém so zlom nezačína skutkami, ale tým, ako myslíme a čo v sebe nosíme. Už ten, ktorý v sebe nesie nenávisť k inému človeku a chce aby nebol, je na počiatku vraždy. Musíme zostúpiť do priepasti a temnoty vlastného srdca,” hovorí vo svetle uplynulého roka, ktorý nám priniesol ako vojnu priamo na našom prahu, teda v sesednej Ukrajine, tak i dvojnásobnú vraždu z nenávisti na bratislavskej Zámockej ulici kazeteľ cirkvi bratskej Daniel Pastirčák.
Staré grécke mýty hovoria, že na počiatku všetkého bol Chaos a z tohoto chaosu sa zrodili deti Urana a Gaie, Titáni. Titáni strachu, hnevu, aj pýchy. A rovnako tak dnešná doba plná neistoty, permanentných kríz a z toho vyplývajúcich úzkostí i frustrácie plodí svojich vlastných Titánov, strachu, hnevu aj pýchy. Ako im čeliť a ako ich poraziť? A kde v dnešnej, tak tekutej, dobe odmietajúcej nám priznať akékoľvek istoty hľadať nádej a vieru?
Čo nám dnes, v 21. storočí dokáže ponúknuť posolstvo Tesára z Nazaretu a máme ako krajine, v tejto dobe ustavičnej atomizácie, nevraživosti, vzájomnej nedôvery a vymedzovania sa, ešte vôbec nejaký príbeh, ktorý by nás ako spoločnosť dokázal zjednotiť a zmobilizovať? No a prečo v toľkých kresťanoch panuje falošný pocit pýchy a údajného vlastníctva pravdy namiesto pokornej a tichej eanjelizácie svojim vlastným príkladom? A napokon, akú krajinu ako i spoločnosť zanechávame svojim deťom a prečo má zmysel snažiť sa, aj keď občas nevdíme cieľ ani plody nášho úsilia?
Témy a otázky pre kazateľa a spisovateľa Daniela Pastirčáka. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
