V podcaste s historikom Kyleom Harperom sa rozoberá zásadná úloha klimatických zmien a infekčných chorôb pri páde Západorímskej ríše. Kyle Harper, americký historik narodený v roku 1979 , sa zameriava na to, ako sa ľudstvo formovalo prírodou a naopak, pričom analyzuje vzťah človeka k prírode a človeka ako činiteľa ekologických zmien.
Harperova práca spája historický výskum so závermi z prírodných vied. Medzi jeho významné diela patrí "Osud Ríma: Klíma, choroba a koniec impéria" (2017), ktorá bola preložená do 12 jazykov a vyvolala diskusiu medzi odborníkmi. Ďalšia kniha, "Mory na Zemi: Choroba a priebeh ľudských dejín", získala ocenenie za najlepšiu knihu v dejinách vedy, techniky a medicíny v roku 2021.
V podcaste Harper vysvetľuje, že k záujmu o históriu ho priviedol kurz rímskych dejín na univerzite. Poukazuje na to, že hoci nemal pôvodne v úmysle stať sa historikom, mal šťastie, že oblasť histórie sa neustále rozširuje a ponúka príležitosti na spoluprácu s prírodovedcami, napríklad v oblasti paleoklimatológie alebo štúdia starovekej DNA.
Pád Rímskej ríše bol podľa Harpera zložitým procesom, ktorý nastal viackrát a bol ovplyvnený environmentálnymi aj ľudskými faktormi. Zdôrazňuje, že obdobie "rímskeho klimatického optima" (približne od 3. storočia pred Kristom do 1. storočia nášho letopočtu) bolo obdobím relatívne stabilnej a teplej klímy, ktorá prospela hospodárstvu a rastu populácie. Po tomto období však nastala fáza klimatickej variability, s príkladom ochladenia a sucha, ktoré sa zhodovalo s krízou Ríma v 3. storočí.
Diskutuje sa aj o vplyve epidémií, pričom Harper uvádza, že rozsiahla cestná sieť Rímskej ríše a urbanizácia vytvorili ideálne podmienky pre šírenie patogénov. Príchod baktérie yersinia pestis v polovici 6. storočia, ktorá spôsobila justiniánsky mor (tú istú baktériu, ktorá spôsobila Čiernu smrť v 14. storočí), opísal ako "výbuch bomby" vzhľadom na jej katastrofálne účinky.
Harper vidí paralely medzi neskorou antikou a súčasnosťou, aj keď s vedomím obrovských technologických rozdielov. Upozorňuje na to, že spoločnosti citlivejšie na environmentálne zmeny sú menej odolné a trpia vážnejšími následkami rýchlych klimatických zmien. Zdôrazňuje dôležitosť prispôsobenia sa klimatickému stresu a varuje, že príliš rýchla a rozsiahla zmena klímy môže podkopať schopnosť spoločnosti prispôsobiť sa, čo vedie k vážnym dôsledkom, ako sú infekčné choroby a vojny.
Na záver Harper zdôrazňuje potrebu, aby boli historici otvorení novým typom poznatkov a metód, ktoré nie sú tradičné, ako napríklad štúdium letokruhov stromov alebo DNA. Navrhuje, aby historici spolupracovali s odborníkmi z prírodných vied, ako sú paleoklimatológovia a archeologickí genetici, s cieľom získať úplnejší obraz o minulosti. Vyjadruje presvedčenie, že spolupráca s prírodovedcami urobí históriu relevantnejšou a nie je dôvod na obavy, že by prírodné vedy prebrali prácu historikom. Vyzýva k získaniu viac regionálnych klimatických údajov a výsledkov DNA na lepšie pochopenie infekčných chorôb a klimatických zmien v neskorej antike.
Viac na: neskoraantika.ku.sk
