Hlavnou témou epizódy je stredné Podunajsko v období 4. až 7. storočia. Profesor Hurbanič objasňuje dôsledky rozdelenia Rímskej ríše po roku 395, ktoré viedlo k postupnému formovaniu dvoch odlišných entít. Kým Západ zanikol, Východ sa transformoval na štát, ktorý pretrval tisíc rokov.
Hurbanič však spochybňuje aplikáciu termínu „neskorá antika“ na oblasť Panónie. Argumentuje, že na rozdiel od iných častí ríše tu chýbala kontinuita. Rímske mestá, ktoré boli nositeľmi civilizácie, tu zanikli už vo 4. storočí. Oblasť bola rýchlo pohltená germánskymi kmeňmi, Hunmi a neskôr Avarmi. Zatiaľ čo termín „sťahovanie národov“ považuje za historiograficky problematický, ako najvhodnejší navrhuje „prelom antiky a stredoveku“.
Vzťah Východorímskej ríše k týmto kmeňom za vlády Justiniána bol pragmatický. Išlo o politiku „kontroly“ a udržiavania statusu quo. Justinián využíval ich vzájomnú rivalitu na zabezpečenie hraníc a prístupu k vojsku v Itálii. Justiniánova „rekonkvista“ podľa Hurbaniča nebola pôvodne cielená, ale rýchly úspech v Afrike ho povzbudil k obnove impéria. Panónia však nikdy nebola prioritou, pretože bola periférna a logisticky ťažko dostupná v porovnaní s námornými cieľmi ako Afrika a Itália.
Na záver sa profesor Hurbanič venuje odkazu Byzancie. Vysvetľuje, že pojem „Byzantská ríša“ je novoveký (16. stor.), zatiaľ čo oni sami sa vždy považovali za Rimanov.
