Čo ak dejiny nie sú len suchým zoznamom faktov a udalostí, ale predovšetkým umením interpretácie a rozprávania príbehov? Aká je skutočná práca historika a môže byť jeho pohľad na minulosť naozaj objektívny? Na tieto otázky nám odpovie hosť, filozof Eugen Zeleňák z Katolíckej univerzity, ktorý sa dlhodobo venuje filozofii dejín.
Spoločne búrame mýtus o historikovi ako o človeku, ktorý len sedí v archíve, zbiera dáta a následne ich mechanicky pospája. Ako sa v epizóde dozvieme, kľúčovou súčasťou jeho práce je vdýchnuť týmto dátam život a zmysel – vytvoriť z nich pútavý a zrozumiteľný príbeh s pointou. Bez tohto interpretačného kroku by história zostala len chaotickým súhrnom informácií bez hlbšieho významu. To nás však privádza k zásadnej otázke objektivity. Ak historik aktívne tvorí rozprávanie, do akej miery je jeho dielo ovplyvnené osobnými presvedčeniami, ideológiou či dobovými intelektuálnymi trendmi? Náš hosť vysvetľuje, prečo tieto vplyvy nie sú nevyhnutne chybou, ale neoddeliteľnou súčasťou historickej tvorby, ktorá nám umožňuje vidieť minulosť z rôznych perspektív.
Aby sme túto teóriu previedli do praxe, ponoríme sa do jednej z najväčších historických záhad: pádu Západorímskej ríše. Na tomto príklade si ukážeme, ako môžu vedľa seba existovať tri úplne odlišné, no legitímne pohľady. Bol to naozaj drastický pád spôsobený vpádmi barbarov a oslabením ríše kresťanstvom, ako tvrdil osvietenský historik Edward Gibbon? Alebo išlo skôr o postupnú transformáciu a kontinuitu, kde novovznikajúce germánske kráľovstvá nadväzovali na rímsku civilizáciu, ako to videli historici v 20. storočí? A čo ak bola pravda oveľa prozaickejšia a najlepšie ju odrážajú archeologické nálezy, ktoré svedčia o radikálnom poklese životnej úrovne a kolapse zložitej spoločnosti? Zistíme, že každý z týchto výkladov bol do veľkej miery dieťaťom svojej doby.
