Iva Mrvová navštívila viaceré krajiny Blízkeho východu, počas vojny s Islamským štátom dokumentovala v Iraku záchranu jezídskych žien.
Pred niekoľkými dňami sa vrátila z Kyjeva. Bola na Ukrajine ako dobrovoľníčka v tíme Slovenskej katolíckej charity. Čitateľom Postoja už priniesla dve reportáže priamo z vojnovej zóny.
V Postoj TV približuje, ako spracováva dojmy po návrate z krajiny, porovnáva ich so skúsenosťami z Blízkeho východu a hovorí tiež o tom, ako nás vojna mení.
„Sama som bola zvedavá, ako to budem vnímať. Aj keď mám už istú skúsenosť z vojnových oblastí, predsa len ten Blízky východ je ďaleko, človek si povie, že to sa nás až tak netýka. Teraz je to iné, mám reálnu obavu o svojich blízkych, o svoju krajinu. Zrazu je to veľmi blízko. Keď som zranenému obväzovala hlavu, som si tak naplno uvedomovala, že toto je vojna. Nie je to počítačová hra, ale realita, v ktorej teraz žijeme. Vidieť vyľudnený Kyjev, poloprázdne obchody, stále na pozadí počuť bombardovanie, to bol pre mňa nový obraz vojny, vojny v Európe.“
Po návrate z Iraku či Sýrie vždy narážala na silný kontrast, čím žije naša spoločnosť. „Debaty typu, kam pôjdem na dovolenku a aké väčšie auto si kúpim, mi pripadali ako strata času. A teraz vidím, že tie diskusie sú výrazne iné, úplne inak evalvujeme. A je veľmi silne prítomný aj ten rozmer, že keď mám navyše, tak dám tým, ktorí to potrebujú, lebo utekajú s dvoma taškami.“
Napriek tomu, že bola ako novinárka konfrontovaná s ľudskou tragédiou, nešťastím, ktoré konflikty prinášajú, uvedomuje si aj ten dobrý rozmer, ktorý vojna ukazuje. „Položiť život za druhého? To je len v knižkách, poviete si. Ale ja som to videla. Videla som veľa spolupatričnosti, solidarity, neskutočnú vnútornú silu. Vojna je ako alkohol, vytiahne z nás buď to najlepšie, alebo to najhoršie.“
