Podcasty Aktuality.sk

Bratislava sa mobilizuje k protestnému pochodu hlavným mestom, ktorý na dnes organizuje Otvorená kultúra. To, čo sa deje je o vedomej deštrukcií a oslabení spoločnosti, hovorí spisovateľka Veronika Šikulová, ktorá na protest voči dianiu v FPÚ z neho odchádza. Našim nebezpečenstvom je ľahostajnosť, ale ešte nelámem palicu, tvrdí. A ako sa z ministerstva stalo pomstycentrum?   Slovenská kultúra čelí frontálnemu útoku, aký si nepamätá azda od Novembra 1989. Paradoxom je, že tú vojnu voči kultúrnej obci rozpútalo vedenie samotného rezortu kultúry. Áno, presne tej slovenskej a žiadnej inej, teda aspoň tak si ju zadefinovala ministerka kultúry Martina Šimkovičová.  Rozhodnutie Rady Fondu na podporu umenia zo dňa na deň stopnúť viacročnú podporu kľúčovým projektom – čím desiatky organizácií uvrhlo do priam existenčnej neistoty, vyvolalo v kultúrnej obci šok, veľkú vlnu odporu ale i obvinenia z nezákonnosti či barbarskej svojvôle. Kým duo Šimkovičová – Machala pokračuje v personálnych čistkách v tak erbových inštitúciách ako SNG či SND – a dosadzuje si tam sebe lojálnych nominantov, nad verejnoprávnou STVR ako i nezávislou tvorbou sa prakticky po celom Slovensku sťahujú mračná ideologického tlaku, mocenskej normalizácie, ale aj nepremyslenej a drastickej konsolidácie. Kam smeruje slovenská kultúra pod takýmto politickým vedením a prežije vôbec tento mocenský tlak? Ostať a brániť inštitúcie do posledného dychu alebo vypovedať poslušnosť a dištancovať sa od týchto praktík moci? Čo táto vládna garnitúra v oblasti kultúry dokáže ponúknuť a ponúka vôbec niečo iné než rozklad a chaos? No a napokon, prečo sa táto deštrukcia toľkým ľuďom u nás tak páči, prečo pociťujú potrebu vyháňať tvorivých umelcov k fabrickým pásom či povestnej lopate? Vieme si ako spoločnosť vážiť svojich umeleckých prorokov a prečo teda dnes nebránime pamäť i kultúrnu chrbticu tohto národa? Vysvetľujem si to nekultúrnosťou. Na čele rezortu kultúry je odmietnutá moderátorka. Keď sme dopustili toto, tak potom je všetko možné. Tak máme nízko nastavenú latku, že kultúra – čo má byť podhubím spoločnosti, sa stáva čímsi druhotným, čo slúži len pre pobavenie a vlastne tu ani nemusí byť. To je zlyhanie celej spoločnosti, myslí si Veronika Šikulová. Podľa nej sa vládnej moci kultúrnu obec rozbiť nepodarí, cenou však bude stratený čas a zničené životy mnohých tvorivých umelcov. A kde je teraz politická opozícia, pýta sa známa spisovateľka. Tam musí byť program a vízia. Dnes už len nesúhlas nestačí. Dodáva Šikulová. Témy pre spisovateľku Veroniku Šikulovú. Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský. (Rozhovor sme nahrávali v utorok, 24.2.)

Najväčšia opozičná strana na víkendovom sneme ukázala, ako si predstavuje svoju najbližšiu budúcnosť. Chce sa zamerať na ekonomiku, chudobu a…

Na začiatku podnikania Petra Toth počúvala, že sa len hrá s korálkami. V súčasnosti  je uznávanou šperkárkou a svoj biznis spojila s pomáhaním. Originálnymi nápadmi podporuje folklór a slovenské kultúrne dedičstvo. Vypočujte si podcast Bod k dobru, v ktorom prinášame príbehy filantropov a filantropiek a búrame tabu spojené so slovom filantropia.  Počas covidu roznášala teplomery. Keď začala vojna na Ukrajine, ako dobrovoľníčka stála  na hraniciach a obliekala otepľovačky uzimeným deťom. Jej šperky s ľudovými motívmi priniesli pomoc Čičmanom aj Telgártu. V dedinke Polichno zachraňuje rodný dom Boženy Slančíkovej-Timravy, v Mikovej oživila zabudnutý kroj, ktorý nosila matka Andyho Warhola, a venovala ho obci spolu s pamätnou izbou. Keď vidí problém, snaží sa nájsť riešenie. „Nerobím to preto, aby ma niekto chválil. Viem, že to je potrebné,“ vraví podnikateľka, dizajnérka a šperkárka Petra Toth.  V podcaste sa dozviete:  čím Petru Toth zaujala autorka legendárnych Ťapákovcov,  ako s dizajnérkami hovorili „timravčinou“,  prečo jej etnografku považovali v Mikovej za zlodejku,  koľko píšťaliek rozdali vysokoškoláčkam,  a či vymyslí šperk ako symbol pomáhania.  Kto je Petra Toth?  Zakladateľka ateliéru Petra Toth sa šperkárstvu a dizajnu venuje takmer dve desaťročia. Zbiera námety z krojov, ľudového nábytku, bytových textílií aj keramiky, ktoré pretvára do moderných šperkov.  Napísala knihu Vyšperkovaná cesta Slovenskom, natočila dokument o živote Julie Warhola – matky Andyho, kráľa pop-artu a jedného z najslávnejších umelcov sveta. V roku 2025 založila Nadáciu Petra Toth.  Bod k dobru  V podcaste Bod k dobru už tretí rok predstavujeme inšpiratívne osobnosti z biznisu, kultúry a športu. Príbehy pomáhania sú pestré, od spontánnych činov až po premyslené projekty s veľkým spoločenským dopadom.  Bod k dobru vám prináša Nadácia Pontis, ktorá sa dlhodobo venuje rozvíjaniu filantropie, sociálnych inovácií a zodpovedného podnikania.  Podcast vzniká v spolupráci s portálom Aktuality.sk a moderuje ho Martin Staňo. 

„Organizujeme kultúrne podujatia a tvoríme umenie, ktoré je angažované a kritické voči tomu, čo sa v spoločnosti deje. To sa vláde nepáči, pretože tú kritiku často nachádzajú aj na seba“, hovorí Ľudovít Nápoký z platformy Otvorená kultúra. Rušia, čo rušili. A opätovne. Ak sme to už raz zažili pri Úrade na ochranu oznamovateľov korupcie, teraz sa situácia opakuje pri rušení tzv. trojročných zmlúv Fondom na podporu umenia pod gesciou ministerky Šimkovičovej. Ak ich rada fondu v polovici marca uznesením „rušila“, lebo nemali mať „oporu v zákone“ a šli „preferovaným“, ako tvrdil predseda Matúš Oľha, v závere mesiaca to isté „rušenie“ už Lukáš Machala – Oľhov mandant – označuje len za „šumy“ a projekty sa majú len kontrolovať. Mimochodom kontrolovať už raz kontrolované. Tak či tak, pôvodný krok rozvíril umelecké prostredie. Zneistil totiž financovanie už rozbehnutých projektov. Pobúrenie a nespokojnosť sa premietli do „veľkej kultúrnej mobilizácie“, ktorá sa v utorok zhmotní do série protestných zhromaždení po celom Slovensku. Na dôvody „kultúrnej moblizácie“ sa pozrieme s Ľudovítom Nápokým z platformy Otvorená kultúra a je výkonným riaditeľom priestoru súčasnej kultúry – bratislavskej A4ky. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Aj keď sa o autizme či o deťoch s inakosťou hovorí otvorenejšie a viac, než inokedy predtým v našej minulosti, aj tak je to stále málo a nestačí to na to, aby sa rodičia a samotné takéto deti cítili v dnešnej spoločnosti prijato. V najnovšej časti relácie Pre mamy s Babsy preto prinášame diskusiu dvoch mám, ktorých dcérky Tamia a Matilda majú potvrdený autizmus. Počúvajte dnes s nami ich diskusiu o tom, aká bola cesta k diagnóze a čo vás život s autistickými deťmi dokáže naučiť. Na začiatku stálo len tiché podozrenie, ktoré s pribúdajúcimi mesiacmi, rokmi a problémami, ktoré videli u svojich dcérok, rástlo. A napriek tomu, že v oboch ich prípadoch najskôr pediatri diagnózu autizmus zo stola zmietli a rodičov chlácholili, že to všetko sa poddá, inštinkt mamy napokon nesklamal. Dnes majú ich dcérky potvrdený autizmus a ony ako mamy si za tie roky prešli aj radosťou z úľavy, pretkanú so strachom a krutou realitou často plnou sĺz až po vďaku, ktorú cítia za to, že ich osud obdaril tak čistými dušami, akými tieto deti dokážu byť. V dnešnej časti relácie Pre mamy s Babsy si môžete vypočuť rozprávanie o deťoch, ktoré vidia svet inak ako my ostatní. V ich svete môžu zvuky bolieť, ticho v ňom rozpráva vlastný príbeh a očný kontakt v ňom nie je jedinou cestou k srdcu. Pozvanie Babsy Jagušák prijali dve silné a inšpiratívne ženy, mamy autistických dievčatiek. Prvou je mama Tamie – spoluautorka projektu Tamitos Nina Bakalová a druhou je mama Matildy – fotografka Veronika Štabrila.  V ich spoločnej diskusii sa dozviete: – kedy spozorovali prvé príznaky, že s ich deťmi nie je niečo v poriadku – prečo v oboch prípadoch pediatri pôvodne o autizme ako diagnóze nepremýšľali a radili vyčkať – spoločné príznaky autizmu už pri tých najmenších deťoch, ktoré z praxe obe hostky popísali a aj to, že sa niektoré úplne odlišovali – kedy napokon prišla konečná a potvrdená diagnóza a aké pocity si ako mamy v tie chvíle prežili – či sa s tým dá časom vyrovnať, najmä so strachom z budúcnosti, ktorý rodičmi (nielen) autistických detí lomcuje – s akými reakciami sa stretávajú v rámci našej spoločnosti a či sa dá držať si nadhľad nad kritikou a odsúdením, ktoré sa im často dostávajú – ako veľmi dokáže byť oporou najližšie okolie a rodina, pokiaľ prijmú deti s inakosťou a vedú k tomu aj ostatné deti – do akej miery ovplyvní súdržnosť partnerov diagnóza autizmus – aký je vzťah súrodencov k autistickým deťom a naopak, a prečo je to pre rodičov náročné napriek tomu, že súrodenci sú pre autistické deti jedinečnou oporou – v čom dokáže byť autistické dieťa darom a v čom naopak výzvou – a ako veľmi vás život s takýmto dieťaťom, tzv. čistou dušou naučí spomaliť a vážiť si i tešiť sa z tých najmenších maličkostí, ktoré inak zvyčajne berieme ako samozrejmosť. Počúvajte dnešnú časť podcastu Pre mamy s Babsy na Najmama.sk

Bratislavčan Zoltán Demján bol desať rokov štátnym reprezentantom v horolezectve. Je prvým Čechoslovákom, ktorý dosiahol vrchol Mount Everestu v roku 1984 a zároveň jeden z mála ľudí na svete (s Jozefom Psotkom), a jeden z mála, ktorí vystúpili na najvyššiu horu sveta bez použitia kyslíkového prístroja. Za prvovýstup na Dhaulángiri získal cenu za Najlepší svetový horolezecký výkon v Himalájach za rok 1988. a tým jeho výkony zďaleka nekončia.

Kým o vyhorení známom ako burnout dnes hovoríme otvorene, boreout je tichý zabijak produktivity a duševného zdravia, o ktorom sa ľudia boja hovoriť, aby nevyzneli „rozmaznane“. Boreout je podľa dostupných informácií chronická nuda, strata zmyslu a pocit, že naša energia a talent ostávajú nevyužité. Kým vyhorenie okolie často ľutuje, pri boreoute sa človek stretáva skôr s nepochopením. Pozvanie do rozhovoru prijala vyštudovaná psychologička a odborníčka na psychológiu organizácií, Lenka Uherová a rozprávali sme sa o tom, prečo je prázdnota v práci nebezpečným stresorom a ako z tohto začarovaného kruhu von. V rozhovore sa dozviete: – Čo je to burnout, čo si máme predstaviť pod pojmom boreout a ako sa líši od lenivosti či dočasnej nudy; – aké sú prvé nenápadné signály, že sa človek začína prepadať do tohto fenoménu; – či sa môže boreout preklopiť až do depresií alebo psychosomatických bolestí; – ak už človek identifikuje, že trpí boreout-om, aký by mal byť jeho prvý krok.

Hokejové prostredie prináša situácie, ktoré v žiadnej metodickej príručke nenájdete a nevymyslí ich ani ten najkreatívnejší scenárista. V najnovšej epizóde podcastu suSPEAK doplnil moderátorskú dvojicu Marek Marušiak a Rasťo Konečný muž mnohých športových tvárí, a to Matúš Krutý. Šéf športového spravodajstva STVR, dlhoročný komentátor a zároveň tréner mládeže poodhalil zákulisie televíznej aj trénerskej práce. V otvorenej a uvoľnenej debate sa poslucháči dozvedia, ako vyzerá realita priamych prenosov, ktoré sa často môžu v priebehu pár sekúnd zmeniť na nečakaný boj s okolnosťami. Matúš Krutý s humorom spomína na situácie, keď musel komentovať zápas napriek vážnym zdravotným problémom či zvládať nečakané technické komplikácie počas vysielania. Moderátori otvorili aj tému improvizácie v priamom prenose. Príkladom je moment, keď počas neplánovanej situácie padol gól a komentátor musel ihneď reagovať bez štandardnej prípravy. Práve takéto momenty podľa Matúša Krutého ukazujú, aké dôležité sú pokoj, skúsenosti a schopnosť rýchlo sa zorientovať. Nechýbajú ani spomienky na stresujúce situácie mimo samotného zápasu. Šéf športového spravodajstva STVR s dávkou sebairónie opisuje moment, keď takmer zmeškal ranný živý vstup: „Zobudil som sa na to, ako mi niekto zvoní a hovorí: ‚Matúš, kde si?‘ Pozrel som na hodiny, 6:04…“ Rozhovor sa však postupne presúva aj k vážnejším témam. Veľký priestor dostáva práca s mládežou, ktorej sa Matúš Krutý venuje ako tréner hokejbalového HK Vajnory. Otvorene pomenúva jeden z najväčších problémov dnešného športu, a to tlak rodičov na deti. Podľa neho práve prehnané ambície často brzdia prirodzený rozvoj mladých hráčov a narúšajú autoritu trénera. Poslucháči sa dozvedia, aké náročné je pracovať s detskou psychikou v prostredí, kde dieťa dostáva rozdielne pokyny z lavičky a z tribúny. Téma rodičov na tréningoch či zápasoch tak dostáva konkrétny pohľad priamo z praxe. Záver rozhovoru patrí curlingu. Športu, ktorému sa skúsený novinár venuje nielen ako komentátor, ale aj ako aktívny hráč. V diskusii približuje jeho špecifiká, taktické nároky aj fyzickú stránku, ktorá je často verejnosťou podceňovaná. Nechýba ani zaujímavý detail o tradícii, ktorá je pre tento šport typická. „V pravidlách je napísané, že víťaz pozýva po zápase zdolaného na drink,“ prezradil s humorom. Výborná chémia medzi moderátormi a hosťom zaručuje, že sa pri počúvaní nebudete nudiť ani sekundu. Okrem úsmevných príhod z televízneho prostredia ponúka rozhovor aj autentický pohľad na fungovanie športových médií, prácu s mládežou a zákulisie menej populárnych športov. Ak hľadáte kombináciu humoru, zákulisných informácií a úprimných názorov na súčasný šport, najnovší diel podcastu suSPEAK na ŠPORT.sk s Matúšom Krutým by ste rozhodne nemali vynechať.

Prechodom cez hranice autá zázračne strácajú kilometre na odometri, konštatuje Vlastimil Frič z českej Cebie. Jej technológiu overovania vozidiel využívajú aj slovenské inzertné portály. Pozvanie do štúdia prijal Vlastimil Frič z českej spoločnosti Cebia. Tento preverovateľ histórie vozidiel (áut aj motocyklov) využíva ohromujúce množstvo registrov, databáz a zdrojov, aby vám na počkanie poskytol nevšedne komplexný report histórie vozidla. Nemusíte byť jeho majiteľom ani od aktuálneho vlastníka získať povolenie, na overenie stačí VIN číslo. Moderátor podcastu Erik Stríž z portálu Autobazar.EU sa Vlastimila Friča pýta aj na to, aké sú najčastejšie a tiež menej zvyčajné exotické metódy podvodov s jazdenými autami. Frič opakovane upozorňuje na opakujúci sa motív: po prechode hranicami autá „zázračne“ prichádzajú o najazdené kilometre, majú nižší počet predchádzajúcich majiteľov a poznámku „nikdy nebúrané“. Zvlášť Frič upozorňuje na to, že rastie problém s neoprávnene predávanými vozidlami s aktívnym financovaním, ktoré je v súčasnosti ťažké spoľahlivo overiť – hoci je to práve Cebia, kto iniciatívne pracuje na medzinárodnej spolupráci medzi krajinami s cieľom tieto informácie získavať. V rozhovore zaznieva množstvo tipov, čo si všímať v online reportoch, ako predajcovia podvádzajú s už vystavenými reportmi, prečo Slováci nakupujú autá určené pre Omán a Kazachstan v domnení, že sú dovezené z Nemecka, a ako sa účinne týmto podvodom brániť. V podcaste zmieňujeme epizódu s Petrom Polakovičom, technikom preverovania vozidiel. Odporúčame vám vypočuť si aj tento rozhovor.

Do najnovšej epizódy podcastu Striedame! prijal pozvanie bývalý slovenský reprezentant Juraj Kucka. V otvorenej diskusii s Julom a Muťom sa venoval návratu do rodnej Prievidze, rozdielom medzi svetovým futbalom a treťou ligou, ale aj téme bolesti, s ktorou dnes musí pravidelne nastupovať na ihrisko. Slovenský futbalový svet pozná Juraja Kucku ako nekompromisného bojovníka, ktorý pôsobil v talianskej Serie A či v anglickej Premier League. Dnes ho však fanúšikovia vídajú na oveľa skromnejších štadiónoch. Ako sám priznáva, návrat domov nie je len o emóciách, ale aj o každodennom súboji s vlastným telom. V podcaste opisuje svoju aktuálnu situáciu poznačenú zraneniami. „Cítim, že to koleno proste zanechalo svoju daň a každý jeden tréning aj zápas idem cez bolesť,“ hovorí úprimne o stave, ktorý mu nedovoľuje fungovať na sto percent. Napriek tomu zostáva lídrom v kabíne a prirodzenou autoritou pre mladších spoluhráčov. Rozhovor ponúka aj zaujímavý pohľad na rozdiely medzi vrcholovým futbalom a nižšími súťažami. Bývalý slovenský reprezentant priznáva, že prispôsobiť sa pomalšiemu tempu hry je pre neho niekedy náročnejšie, ako kedysi zvládať rýchle kombinácie na najvyššej úrovni. Príjemná debata sa dotkla aj fungovania kabíny v nižších ligách. Skúsený stredopoliar s úsmevom prezradil, že jeho „zápisné“ bolo prekvapivo skromné. Spoluhráčom priniesol niekoľko fliaš Kucovice. Aj takéto momenty podľa neho dokazujú, že futbal si treba predovšetkým užívať. Diskutovanou témou bola aj jeho životospráva a prístup k regenerácii. Juraj Kucka porovnal začiatky kariéry v Ružomberku s profesionálnym prostredím v AC Miláno. „V Miláne skúšali rôzne veci. Boli to samé extrémne dávky. To boli všelijaké toastové chleby s Nutellou a strašne veľa. Ale niekomu to vyhovovalo,“ spomína s humorom na netradičné praktiky z Talianska. V rozhovore sa nevyhol ani psychickej stránke futbalu. Juraj Kucka otvorene hovoril o kritike fanúšikov po návrate na Slovensko či o dôležitosti mentálneho koučingu, ktorý mu pomohol lepšie zvládať tlak a negatívne reakcie. Niekdajší hráč Slovana či AC Miláno dnes ukazuje, že futbal nie je len o veľkých štadiónoch a prestížnych súťažiach. Ako vníma svoj návrat domov, čo ho stále motivuje pokračovať a aké rozdiely vidí medzi svetovým a slovenským futbalom? To všetko a ešte viac sa dozviete v najnovšej epizóde podcastu Striedame! na ŠPORT.sk.