Muž s digitálnou stopou, ktorá je najmä o umení, o slovenskom modernom umení, no za jeho hranicami. S postrehmi typu – keď sa naši umelci spoznávajú až za hranicami vlasti a dokáže sa tešiť z potenciálu voskovej figuríny cisára Hadriána made in Slovakia. V Jeruzaleme si ju bude môcť pozrieť na prestížnom mieste až milión svetoobčanov ročne.
Kultúrny diplomat, riaditeľ Slovenského inštitútu v Jeruzaleme, predtým s obdobnou skúsenosťou z Paríža a aktívny člen tímu, ktorý pripravoval slovenské predsedníctvo v Rade Európy. Jakub Urik.
„Niekedy sme museli dať nohu do dverí, lebo nie vždy je to samozrejmé, že by bol o naše slovenské umenie hneď vždy záujem“, hovorí Urik. „Je neraz potrebné ho približovať a poukázať na jeho kvality“, dodáva.
Úlohou kultúrnej diplomacie – a Jakub Urik hovorí o efektívnej kultúrnej diplomacii – je „otvárať dvere našim umelcom za hranice vlasti“.
Formálne to napĺňajú Slovenské inštitúty. Každá krajina ich nazýva podľa Urika inak, no ich poslanie je rovnaké. Šíriť slovenskú kultúru v zahraničí a dávať priestor zahraničiu na našej pôde.
Česi majú České centrá, Nemci Goetheho inštitút, Briti British council.
Kultúra na poslednom mieste?
„Mám pocit, že kultúra je u nás stále vnímaná len ako niečo, čo požiera peniaze a negeneruje žiadne príjmy“, ilustruje Jakub Urik.
Cití sa preto ako kultúrny diplomat v úzadí? Na túto otázku reaguje, že nie, že „sa necíti na poslednom mieste“, hoci o samotnej kultúre u nás hovorí, že „je na poslednom mieste“.
„Kultúra je jednou z priorít zahraničnej politiky Slovenska“, hovorí. Chýba mu však viac podpory zo strany rezortu kultúry pre kultúrnu diplomaciu. A konkrétne aj viac peňazí na projekty prezentácie slovenskej kultúry v zahraničí. Ministerstvo kultúry však musí podľa neho aktuálne riešiť iné pálčivejšie problémy, aby mohli domáci umelci jednoducho prežiť.
Zaujímavou kapitolou je záujem Izraelčanov o slovenskú literatúru. Nedostatok našich prekladateľov do hebrejčiny podľa Urika musia saturovať českí prekladatelia. Slovenská literatúra sa tak do hebrejčiny transformuje „českou hlavou“.
Izrael pre Slovensko zrkadlom
„S nemým úžasom sledujem, ako rýchlo sa tam stavajú cesty, tunely, mosty“, rozpráva Jakub Urik.
„Je tam tunel, ktorý je omnoho sofistikovanejší ako Višňové a oni ho postavili za tri roky!“, s nadšením hovorí príklady toho, čomu by sme sa mohli od Izrealčanov učiť.
„Keď som do krajiny pred dvoma rokmi prišiel, ten most tam nestál. Dnes je realitou“, uvádza ďalší príklad.
Urika fascinuje aj prístup mladých Izraelčanov k základnej vojenskej službe, ktorá je v krajine povinnosťou. Chlapci idú na trojročnú základnú vojenskú službu, dievčatá absolvujú dva povinné roky.
Mnohí pred ňou absolvujú ročný program, počas ktorého spoznávajú krajinu a to výmenou za svoju službu či už v poľnohospodrástve alebo pomoci seniorom v zariadeniach sociálnych služieb. „Spoznávajú krajinu, ktorej zároveň ponúkajú svoje služby. Chcú mať jasno v tom, prečo za ňu majú ísť bojovať a prípadne položiť aj život“, pokračuje.
„Neviem si predstaviť, koľko mladých ľudí na Slovensku by bolo ochotných ísť na takúto povinnú vojenskú prípravu“, zamýšľa sa diplomat.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
