„Spoločnosť chcem pretvárať zvnútra, necítim sa kompetentný verejne kritizovať vládu“, hovorí spišský biskup František Trstenský. Len pred pár dňami ale verejne „odprosoval“ za „niekedy nekritickú spoluprácu“ s mocnými“, skutočnosť, ktorú v odprosení označil „zahanbením“.
Ležal na podlahe chladného chrámu, s bosými nohami, hlavou k zemi, vyzlečený zo slávnostného rúcha. Pred krížom, no i pred krajinou.
Aby odprosoval, žiadal o odpustenie a robil tak cestu uzdraveniu vzťahov. Spišský biskup František Trstenský.
Hovorí, že sa inšpiroval veľkým a bezprecedentným „mea culpa“ Jána Pavla II. spred štvrťstoročia.
Ak to vtedy bolo aj za inkvizíciu, rozdelenia a schizmy, za zlyhania voči Židom či nespravodlivosť smerom k ženám, alebo zneužívanie moci, o čom bolo to aktuálne „mea culpa“ spod Tatier?
Čo mal na mysli biskup Trstenský, keď odprosoval za „režimy“; za „pohŕdanie“ veriacimi? Ale rovnako, keď prosil, aby bol on i jeho kňazi schopní priznať si zlyhania?
A nie je nepriznaným zlyhaním to dnešné ticho pred mocnými, ktorí unášajú krajinu smerom k agresorovi z Moskvy a z právneho štátu robia slúžku vlastných záujmov?
„Spoločnosť chcem pretvárať zvnútra. Necítim sa kompetentný kritizovať vládu“, reaguje biskup Trstenský. „Korupcia je korupciou, ako agresor agresorom“, hovorí.
Odmieta pritom, že by biskupi boli voči krokom vlády nekritickí ako výmenu za zachovanie štátneho modelu financovania cirkví.
