Hovoriť o tom, to je dnes to hlavné. Nemôžeme čakať kým sa zmení nastavenie spoločnosti, musíme meniť inštitucionálne nastavenie systému. Ten je totiž nastavený s podozrením voči obetiam sexuálneho násilia a protektívnou snahou voči potenciálnym páchateľom, hovorí dlhoročná expertka na tému domáceho a sexuálneho násilia Barbora Burajová.
Kampaň „Každá piata žena“ zrejme pozná väčšina z nás, napokon má už vyše 20 rokov. Faktom zostáva, že až štvrtina žien na Slovensku po 15. narodeninách zažije násilie v rodine a každá piata žena zasa zažila násilie od svojho súčasného alebo bývalého partnera V tejto téme sme sa dokonca nevyhli ani vraždám: žien, manželiek, partneriek či náhodných ženských obetí. Menej známym faktom je, že sexuálne násilie zažilo takmer 5 percent našich žien. Napriek týmto smutným a až fatálnym faktom však náš systém stíhania a trestania páchateľov, ale aj podpory obetí – a to nielen v trestnoprávnej rovine, výrazne zaostáva nielen za štandardmi civilizovanej Európy, ale i za možnosťami a schopnosťami tohto štátu.
Napriek všetkým týmto až desivým štatistikám sa táto téma teda v realite nestala jednou zo skutočných priorít štátu a ani našej spoločnosti. Prečo je tomu tak, čo s tým vieme urobiť, kde všade máme rezervy? Prečo je znásilnenie pre ženy takou veľkou traumou, preto je potrebné aby im systém pomohol k reintegrácií do plnohodnotného života, čo je to transgeneračný prenos násilia kde sa traumy obetí prenášajú aj na ich blízkych či dokonca i na deti? No a napokon, ako dlho ešte budeme bojovať s tzv. tradičnými predstavami vyjadrenými známym slovenským porekadlom „Keď zbiješ ženu, ako keby si roľu pohnojil?
To sú témy pre Barboru Burajovú z Inštitútu pre výskum práce a rodiny. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
