„Dobšinský, to je dokonalé divadelné predstavenie so skvelými kulisami, skvelou dramaturgiou a perfektnými kostýmami, ale tá pôvodná folklórna rozprávka – ako rozprávanie pri kozube, je niečo úplne iné,“ tvrdí literárna vedkyňa Jana Piroščáková. Bol teda Pavol Dobšinský otcom alebo cenzorom slovenskej ľudovej rozprávky?
Kde bolo tam bolo, za siedmymi horami a siedmymi dolami – tam, kde sa piesok lial a voda sa sypala. Áno, takéto rozprávkové príbehy nás sprevádzajú prakticky od kolísky a často sú to i tie úplne prvé príbehy, ktoré formujú náš pohľad na svet. Rozprávky pritom pôvodne boli doslova hororovými príbehmi na ukrátenie dlhých a temných večerov a až časom sa z nich stali mravoučné „exemplá“ na výchovu detí, hovorí literárna vedkyňa Jana Piroščáková. No a v tých slovenských hral kľúčovú rolu editora – no aj ich cenzora, Pavol Dobšinský.
Kam putoval Nebojsa, boli 12. mesiačikovia ľudožrúti a kto bol slovenským Modrofúzom? Prečo je v rozprávkach toľko krutosti a môžu rozprávky liečiť zranené detské duše? Komu boli rozprávkové príbehy pôvodne určené, ako prispeli k nášmu národnému sebauvedomeniu a kým bol pre slovenskú rozprávku Pavol Dobšinský? Témy pre literárnu vedkyňu Janu Piroščákovú.
Počúvate rozprávkové Ráno Nahlas, pekný deň vám želá Braňo Dobšinský
